boli takisto v poriadku.
Ešte pár rokov dozadu by nevedel, čo plavovláska od neho chce. Pri stretnutiach s takýmto nebeským zjavom by isto len zahabkal: „O my darling is very amazing.“
Frázu pochytil od kolotočiara, niekdajšieho cirkusanta Tona, ktorý u nich v dedine zakotvil každé leto aj so svojou famíliou. Naučil ho brnkať na gitare, pričom prízvukoval, že s „o my darling is very amazing“ sa vo svete nestratí. Ženy sú vraj všade a rady počúvajú komplimenty.
Ktovie, kde nabral istotu,
ktorá však nie všade priniesla požadované ovocie. Nezabrala ani na jeho Vierku, ktorá bola síce vysokoškoláčka, no angličtina ju nechytila za srdce, študovala slovenčinu a ruský jazyk, ktorý vtedy letel.
Jej spolužiak Laco, ktorý sa chcel dostať na výšku za každú cenu, si vybral kombináciu – slovenčina a anglický jazyk,
o ktorý vtedy málokto stál. Ten jej vetu, s ktorou ju chcel jej frajer ohúriť, preložil. „Keď mi chceš povedať, aká som úžasná, môžeš mi to povedať aj po slovensky,“ zasmiala sa, a tak odvtedy pri nej anglické frázy nepoužíval.
Bola naozaj úžasná
– Vierka. Spomienky na ňu mu prelietali mysľou počas tohto dlhého letu. Svadba bola nádherná. Prišiel aj kolotočiar Tono, bolo pár dní pred dedinskými hodmi. Opäť hodil „do pľacu“ pár anglických a francúzskych fráz a pridal zopár kúziel. Hada, ktorého nazýval „kočička“ - asi preto, že mu voľakedy zožral domácu mačku -; nechal, našťastie, doma.
Spomenul aj Angelu, svoju ženu, ktorá spadla pri jednom artistickom čísle a zostala na vozíčku. Nechal ju v ústave, vraj sa tam má dobre. Občas zoberie k nej „kočičku“, údajne jej to stačí. Jemu však očividne čosi chýbalo. Pokukoval po svadobčankách a ohuroval ich frázami, ktorým rozumel len on sám. Samozrejme, nechýbalo ani
„o my darling is very amazing“.
Vierka sa z Tona smiala. Smiala sa aj jemu, keď jej povedal, že by mali emigrovať. Odmietla. Medzičasom prišla na svet Kristínka - maličký drobec. Bál sa chytiť do rúk taký drobný uzlíček. V robote jej narodenie poriadne zapili.
Spomenul si na to práve
vo chvíli, keď sa ho letuška pýtala, či si dá nejaký drink. Dal si whisky, nič lepšie v ponuke nebolo. „Bodaj by párom vzal všetkých tých Angličanov. Chuť to má ako mydlová voda. Nuž, čo – slivovicu tu nemali. Aj tak by jej potreboval aj liter, aby odohnal niektoré chmúrne spomienky. Najviac sa mu vryli do pamäti tie z jeho odchodu.
Keď pár týždňov
pred Vianocami odchádzal ako strojný inžinier na veľtrh do Nemecka, vedel, že sa nevráti. Písal sa rok 1987 a len málokto tušil, že socializmus čoskoro padne a hranice sa otvoria pre každého. Zbalila mu kufor, pribalila rezne. Chcel to povedať. Vedel, že jej zničí kariéru profesorky na strednej škole. V hrdle mu navrela hrča, no bol príliš veľký slaboch na to, aby jej povedal o svojom rozhodnutí.
Vedel, aký má názor, už raz jej emigráciu navrhol, no rázne odmietla. Rozlúčil sa aj s Kristínkou, ktorá mu na otázku, čo jej má priniesť, odpovedala – „hava“. Bolo mu na vracanie, keď sa jej to pýtal, vedel, že žiadny havo v blízkej dobe nebude.
Nemal predstavu o tom, čo bude robiť, ako bude žiť. Chcel peniaze, dobrý život. Mal rád obdive dievčatá, veľmi, ale... Plánoval, že keď bude boháč, prídu za ním. Po skončení výstavy povedal kolegom, že zostáva. Neveriacky krútili hlavami, prehovárali ho. Bol však pevne rozhodnutý.
Z nemčiny ovládal zopár
slovíčok. Po tom, ako požiadalo politický azyl, strávil dlhé mesiace v utečeneckom tábore. Tam sa zoznámil s Fjodorom. Bol z Ruska a len jeho skúsenosti
s tvrdým životom v jeho domovine im pomohli ako-tak prežiť. Fjodor zohnal učiteľku angličtiny, nechceli totiž zostať v Nemecku. Kým sa dostali do Ameriky, prešli dlhé roky. Presne desať.
Fjodor zabezpečil kontakty, zohnal doklady a peniaze. Doteraz celkom dobre nepochopil, ako sa mu to podarilo. V Amerike sa spojil s ruskom komunitou, tá im pomohla zorientovať sa v tamojších pomeroch.
Pri tretej whisky,
ktorú priniesla letuška, si spomenul na prvý list, ktorý poslal žene. Kôš bol plný papiera, nevedel, ako začať, a vlastne ani skončiť. Chváliť sa nebolo čím. Keby bol zostal doma – ktovie, po revolúcii by ho možno čakala kariéra. Tu však nemal šancu na hviezdy postup. Vo firme, ktorá vyrábala stroje na hranolky, veľké terno neurobil. Mal priemerný byt, obyčajné auto a smutný život.
Po Vierke, samozrejme, prišli aj iné ženy. Žiadna ho však neohúrila natoľko, aby s ňou zdieľal spoločnú domácnosť. Napokon, najlepšie aj tak varil Fjodor. Keď pri rôznych oslavách v ruskej komunite kolovala Fjodor vodka, ktorú voľakto sem priniesol z cudziny, smiali sa ako blázni. Lepší názov ani nemohla mať. Fjodor totiž pil vodku ako vodu a nič mu nemohlo privodiť lepšiu náladu. Vtedy zvykol chytiť do rúk balalajku. Hral akúsi pieseň o ruskom mládencovi, ktorému ušla milá s vojakom - cudzincom.
Slzy mu vtedy stekali
po lícach a on svoj žiaľ utieral do ušianky – ruskej baranice, ktorú si priniesol z domova. Voňala všetkými tými rokmi nešťastného života. „Davaj gitaru!“ – prikázal mu, a tak nezostalo iné, než vytiahnuť spoza skrine nástroj, ktorý kúpili na blšom trhu. Po tom, ako Fjodorovi prezradil, že vie zabrnkať piesne, ktoré ho naučil kolotočiar Tono.
Ozaj, Tono - na toho spomínal často. Spýtal sa naň aj v liste, ktorý poslal po vnútorných mukách Vierke. Čudoval sa, ale odpísala. Jeho adresu dala aj Tonovi. Ten mu, chudáčisko, takisto napísal, nehľadiac na drahé poštovné. Opísal svoj veľký žiaľ - ochorela mu totiž „kočička“.
Azda najväčší šokza mlákou zažil, keď mu šéf
v závode povedal, až ide do jeho kancelárie, vraj mu tam prišiel „email“.
Napísala mu Kristínka, pripojila aj fotografiu. Bola z nej už vyše dvadsaťročná slečna. Takto korešpondovali celé mesiace. Potom však niekoľko týždňov nič. Dostal však list od Vierky – Kristínka má vraj leukémiu.
Našťastie, lekári zachytili chorobu včas, ich dievčatku sa bude dať pomôcť. V noci nemohol spávať, v srdci mal obrovský žiaľ a clivotu. Povzbudzoval ho len verný priateľ Fjodor a jeho balalajka.
Vedel, že sa nevráti
ako milionár, no rozhodol sa. Od Fjodorovho kamaráta kúpil psa. Najskôr si myslel, že výber mena nechá na Kristínke, no keď sa dozvedel, že Fjodor zničoho-nič zomrel, vedel, že šteniatko sa inak volať nemôže. Vernému kamarátovi vložil do truhly balalajku a zašepkal, že odchádza domov a nevie, kedy sa vráti.
Z myšlienok ho vyrušila letuška, ktorá zahlásila, že čoskoro budú pristávať na letisku
v pražskej Ruzyni. Dúfal, že Fjodor prežil túto náročnú cestu. Oveľa príjemnejšia bude určite tá vlakom na Slovensko – do jeho rodného mestečka.
Vlak monotónne klepotal a on rozmýšľal, ako dopadne stretnutie s jeho blízkymi po takých dlhých rokoch. Dúfal, že Kristínka sa z choroby vylieči. Vybral vreckovku, aby si utrel stekajúce slzy. Pod nohami mu zabrechal Fjodor – oneskorený vianočný darček.
