HOCI KEDYSI SNÍVALA o tom, že raz bude krajčírkou či učiteľkou, učarovala jej práca úplne iného charakteru. Dnes zachraňuje choré srdcia. Srdcia ľudí, balansujúcich na hrane života a smrti.
Ako kardiologička Gabriela Kaliská hovorí, neraz sa stane, že má na stole pacienta, ktorému počas operácie niekoľkokrát zastane srdce. Vtedy ide o sekundy a rýchlosť jej rozhodnutia.
Gabriela Kaliská pochádza z Klina. Ako kardiologička sa špecializuje na poruchy srdcového rytmu. Venuje sa najmä invazívnej a intervenčnej liečbe porúch srdcového rytmu - robí elektrofyziologické vyšetrenia srdca, katetrizačnú liečbu srdcových arytmií, implantuje kardiostimulátory, automatické defibrilátory a prístroje na resynchronizačnú liečbu srdcového zlyhania. Od roku 1982 vedie Pracovisko pre arytmie a kardiostimuláciu Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Banskej Bystrici. Zároveň je námestníčkou generálneho riaditeľa tohto ústavu.
Čo vás zlákalo na dráhu lekárky a prečo ste sa rozhodli pre kardiológiu?
- Moje rozhodnutie študovať medicínu prišlo náhle, až pred maturitou na strednej škole. Motivovala ma náklonnosť k prírodným vedám, najmä k chémii, biológii a matematike. V tom čase študovala medicínu moja staršia sestra, pod jej vplyvom som sa rozhodla aj ja. Nastúpila som na lekársku fakultu univerzity v Martine. Po skončení školy som sa rozhodla pre prácu na internom oddelení. Tam som sa dostala do kontaktu s kardiológiou. Kardiológia ma zaujala, pretože je to dynamický odbor, ktorý spája v sebe teoretické znalosti, manuálnu zručnosť a technické znalosti. To vyhovovalo aj mojej povahe. Na internom oddelení v Banskej Bystrici sa som sa stretla s progresívnymi kolegami, s nimi sme rozbehli katetrizácie srdca, implantácie kardiostimulátorov, diagnostiku a liečbu srdcových arytmií. A to spečatilo môj osud na kardiológii. Vtedy som ešte netušila, že som sa dala na dráhu celoživotného štúdia a fyzicky namáhavej práce, akou je invazívna kardiológia.
Čím ste chceli byť ako malá?
- Určite som nesnívala o lekárskom povolaní. Odmala som chcela byť krajčírkou. Najprv som šila šaty bábikám, potom sebe. Záľuba v šití mi zostala. Ale najvážnejšie som sa zaoberala myšlienkou, že budem učiteľka. Chcela som vyučovať prírodné vedy.
Ako reagovali rodičia na vaše rozhodnutie stať sa lekárkou?
- Moja mama bola učiteľka, otec vedúci pošty. Nikto v rodine nebol lekár. Moji rodičia ma viedli k samostatnému rozhodovaniu, aj výber povolania nechali na mňa. Keď som sa rozhodla stať sa lekárkou, akceptovali to.
Keď ste študovali, nemali ste niekedy sto chutí ťažké štúdium zanechať?
- So štúdiom som nemala žiadne problémy. Vysokú som skončila s vyznamenaním. Jediným mojím problémom bolo, že som neznášala pohľad na krv. Ale časom sa mi podarilo prekonať to. Nikdy mi však nenapadlo kvôli tomu zanechať štúdium.
Čo vás na vašej práci najviac fascinuje?
– Na kardiológii ma fascinuje veľa vecí. Najviac to, že výkonmi, ktoré robí kolektív ľudí, v ktorom pracujem, bezprostredne odvraciame smrť človeka a pridávame mu roky kvalitného života. Kardiostimulátory, ktoré implantujeme, zabraňujú zastaveniu srdca. Implantovateľné defibrilátory sú schopné rozpoznať hrozbu náhlej srdcovej smrti a pacienta oživiť elektrickým výbojom.
Aký je to pocit, keď operujete a držíte v rukách živé, bijúce srdce?
- Keďže sa venujem intervenčnej kardiológii a poruchám srdcového rytmu, srdca sa nedotýkam priamo, ale prostredníctvom katétrov a elektród. Do srdca ich zavádzam cez tepny alebo žily. Srdca sa teda „dotýkam“ zo vzdialenosti desiatok centimetrov. Svoju prácu pri tom sledujem na röntgenovej obrazovke a podľa elektrických potenciálov. Je to moja každodenná práca, neuvedomujem si, že by to bolo niečo jedinečné, mimoriadne. Naučila som sa rozhodovať a pracovať v strese. Často mám na stole pacienta, ktorému sa zastavuje srdce, musíme ho resuscitovať a jeho bezprostredné prežitie závisí od rýchlosti a presnosti mojej práce.
Lekár sa vo svojej praxi stretáva nielen so životom, ale aj so smrťou...
- Rovnako ako narodenie, aj smrť je súčasťou kolobehu života. Preto smrť vnímam ako prirodzený jav. Vždy, keď sa s ňou stretnem, uvažujem, či táto smrť nebola zbytočná, či sa jej dalo zabrániť. Veľmi zle však znášam, ak človeka, ktorému sme pred pár dňami otvárali zavreté srdcové tepny, vidím ráno cestou do práce pred nemocnicou fajčiť. A naopak: veľmi si vážim ľudí, ktorí dokážu bojovať o život. Rada im v tom pomôžem.
Zrejme ste už zažili situáciu, že vám pacient skonal rovno pred očami.
- Áno, zažila. Aj keď výraz „pred očami“ v týchto prípadoch nie je celkom správny. Lekárska veda nám ukladá životy zachraňovať.
Aké pocity vtedy lekár prežíva? Dá sa na to zvyknúť a získať „odolnosť“?
- Na to sa nedá zvyknúť, ani získať odolnosť. Ale zároveň to nie sú zo strany lekára ani pocity prehry. Je to chvíľa prehodnocovania hierarchie životných hodnôt.
Práca lekára je mimoriadne náročná. Pracujete pod stresom, že život človeka často závisí od vašej rýchlosti a schopnosti pomôcť. Ako po práci relaxujete?
- Mám rada prírodu, kvety, fyzickú prácu, pohyb.
A vaša rodina? Ako vníma fakt, že ste takmer stále pri svojich pacientoch?
- Moja rodina si zvykla, že prácu nekončím na konci pracovnej doby, že som v službe, aj že doma častejšie než román čítam odbornú literatúru. V poslednom čase mám ešte aj veľa administratívnej práce, pretože zastávam aj funkciu námestníčky generálneho riaditeľa ústavu, a pripravujeme sťahovanie ústavu do nových väčších priestorov.
Čo si myslíte o televíznych seriáloch z prostredia nemocníc ako je Pohotovosť či doktor Haus? Zobrazujú reálnu skutočnosť?
- Filmové príbehy a seriály z nemocničného prostredia väčšinou nepozerám. Vadí mi, keď televízny lekár robí medicínske úkony tak, ako sa nikdy nerobia. V jednom seriáli sa napríklad transplantácia srdca robila na urgentnom príjme. Myslím si však, že takéto filmy nie sú celkom zbytočné, ak popri ľahkej zábave robia aj istú formu „zdravotníckej osvety“.
Pribúda ľudí s chorobami srdca? Prečo? Môžeme si za to sami?
- Oficiálne slovenské štatistiky hovoria, že viac ako polovica Slovákov umiera na srdcovocievne choroby. Kumulácia rizikových faktorov je najvyššia v južných okresoch Slovenska, avšak aj Orava patrí medzi oblasti s vysokou úmrtnosťou na tieto choroby. V tomto sme určite obeťami svojho životného štýlu. Oficiálne štatistiky v poslednom období upozorňujú najmä na stúpajúci počet fajčiarov, presun fajčenia do mladších vekových kategórií a významný nárast fajčenia u žien. Významne stúpajúcu tendenciu má aj obezita.
Vyhľadávajú vašu pomoc odborníčky, aj rodáci z Oravy?
- Áno. Stredoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb lieči aj pacientov z okresov Námestovo, Dolný Kubín a Tvrdošín. Často mi sem posielajú svojich pacientov aj moji kolegovia z Oravy. Mávam aj telefonáty od známych, spolužiakov, príbuzných...
Ozývajú sa vám aj vaši vďační pacienti?
- Spomínam si na mladú ženu, s ktorou som v nemocnici trávila svoju prvú štedrovečernú službu. Mala ťažký zápal srdcového svalu a bojovala so smrťou. Uzdravila sa a odvtedy nás pravidelne každé Vianoce čaká na oddelení veľká škatuľa vianočných trubičiek, ktoré nám sama vyrobí.
Ako často sa vraciate do Klina?
- Často. Žije tam moja matka, mám tam príbuzných, známych. Stretávam sa tam so svojou sestrou a bratom, ktorí sú tiež preč z rodnej dediny a vracajú sa domov.
Autor: VERONIKA PRISENŽŇÁKOVÁ
