Článok pokračuje pod video reklamou
nerozumie im. Odišiel za tou, za ktorou chodil v prvom manželstve. Lucia sa volala. Prišla s ním bez sobáša do domu, v ktorom žil Geňo s matkou. Lucia si nerozumela s matkou. Matka s Luciou tiež nie.
Matka hovorila (vysielali 105. diel slovenského Paneláku) takto: Zuzka bola dobrá žena. Robotná. Potom si si začal s tou... s tou... frndou. To akože, mamko, hovoríte o mojej Lucinke pretože nie je tu, či čo? O nej hovorím, Geňo, o nej. Zuzka pri tebe sedem rokov vydržala. Táto nevydrží ani polovicu. Ani rok. Preletuješ odrazu z konárika na konárik, taký si ty! Nebojte sa, neopustím si ju ja, neopustím, je to najkrajšia ženská v tomto meste. Každý chlap mi ju závidí. Ja nie!, povedala matka a odišla k dcére so slovami: Idem, aby ste mi raz nevytýkali, že som vás vyjedala.
Geňo s Lucinkou žili ako dve hrdličky. Lucia porodila chlapčeka. Po roku dievčinku. Krásne deti. Geňo robil dve roboty. Na dve decká platil, dve choval doma. Stále bolo málo. Povedal: Nebojte, ja vás uživím! Odišiel s partiou do Talianska. Potom do Írska. Nakoniec zakotvil v Čechách. Odtiaľ mal bližšie domov. Chodieval na týždňovky. Deti rástli. Zuzka, prvá manželka, sa vydala. Vraj šťastne. Deti si zvykali na otčima, na nových súrodencov tak dlho, že si nikdy úplne nezvykli. Najradšej chodili k starej mame. Do domu k otcovi s nevlastnou matkou Luciou chodili čoraz menej. Nakoniec do rodiného domu prestali chodiť úplne. Posledné Vianoce s otcom boli v roku 2007. V tomto roku, v dvetisícôsmom, sa vrátil Geňo z Čiech smutno-neveselo. Z mladoboleslavskej automobilky ho, brigádnika zo Slovenska, poslali domov. Uchytil sa u švagra – stavbára.
Ku konfliktu došlo nedávno. Lucia vytýkala Geňovi: Zarábaš čoraz menej. Siahla som na úspory. To by si nemala, povedal Geňko. Nežili až tak zle, veď aj ona, ako kuchárka v materskej škôlke, dostávala plat. Zlí ľudia jej radi pošepli, že Geňo musí žiť tam, medzi murármi, na západnom Slovensku, na hromade s dajakou fuchtľou, vraj tam nejaká sama s nadržanými chlapmi býva. Lucia nelenila. Pošla do Bratislavy. Stavebná skupina Vilostav s. r. o. stavala nové vily na kľúč. Našla si svojho Geňa na pive. Rozjarení, urobení mozoľníci sedeli za dlhým stolom. Pili rum s pivom. Spievali. Platený harmonikár ťahal mechy. Cigánove husle hmatali glisandá nesmrteľného slovenského tanga. Medzi chlapmi sedela mocná, prsnatá, vysoká žena. Volali ju nežne – Kelnička. Keď Lucia vošla do krčmy, Kelnička práve silno bozkávala Geňa, ako v slabom filme. Dobre mierenou fackou trafila Lucinka svojho mužíčka. Kelnička nelenila, jej ruka švihla presne, Lucinka odletela k druhému stolu.
Vrátil sa otec rodiny domov. Vyplašené deti s veľkými, vystrašenými očami sa tisli do kúta, schovávali hlavy pod kabáty. Dospelí kričali, strašne kričali. Stará mama prišla zobrať deti. Dávno tušila, vedela ako to skončí. Matka so synom dlho sedeli za stolom, mlčali. Lucie nebolo. Deti boli v škole. Nakoniec sa ozvala matka. Nuž, Geňo, Geňko, takto ti poviem: akú kvetinu si si odtrhol, takú si voňaj. Keď deti prišli zo školy, odišla s malými caparatmi k dcére...
(Z rozohovoru vo vlaku 27. novembra 2008)
