.
„Robíme previerky pri priemyselných haváriách ako bola v Novákoch a spolu s pomocnými pyrotechnikmi a psovodmi vybavujeme anonymné oznámenia bômb, aj bezpečnostné prehliadky pri návštevách zahraničných delegácií,“ vysvetlil nám Ján Ochodnický. Pomáhajú aj pri objasňovaní trestných činov. Pomocou detektorov kovov vyhľadávajú nábojnice a pri domových prehliadkach zabezpečujú stopy, výbušniny či muníciu. Keďže sa objavujú stále nové druhy munície, musí sa pyrotechnik neustále vzdelávať. Po základnom päťmesačnom kurze absolvuje týždenné školenie a každý rok preskúšanie.
„Existuje množstvo maďarskej, nemeckej, ruskej či americkej vojnovej munície a musíme ovládať jej zloženie, aby sme v prípade nálezu vedeli, čo si môžeme dovoliť.“
Vojenskí pyrotechnici to majú vraj jednoduchšie, pretože policajní pracujú v civilnom priestore. „Ak je výbušnina vo vojenskom priestore, môžu ju na mieste zničiť.“ Policajný pyrotechnik musí však vyhodnotiť situáciu a zistiť, či sa výbušnina objavená pri búracích prácach alebo v lese dá premiestniť, alebo sa musí zničiť na mieste. „Dôležité je, aký je to typ, v akom je stave. Bezpečnostné opatrenia sa určujú podľa objemu výbušniny,“ vysvetlil.
Niekedy sa však výbušniny prenášajú veľmi ťažko, najmä keď majú viac ako dvesto kíl. „Na jar sme mali leteckú bombu blízko štátnej hranice. Rodinné domy boli vzdušnou čiarou tristo metrov, zlý prístup,“ spomína pyrotechnik. Po dvoch dňoch sa im podarilo premiestniť bombu so 120 kilami trhaviny do bezpečného priestoru.
„Vždy je to veľké riziko, hoci je už šesťdesiat rokov po vojne,“ pripomína pyrotechnik. Po výbuchu zostane po takejto bombe kráter s priemerom osem metrov. Pre ilustráciu sa bežne na vyhodenie auta do vzduchu používajú podľa Ochodnického maximálne iba dve kilá trhaviny.
„Ešte sa podarí objaviť munícia aj z prvej svetovej vojny. Bomby sú veľmi stabilné. Môžu byť sto rokov vo vode a vybuchnú,“ zdôraznil. Veľa ľudí si myslí, že zhrdzavený a deravý granát, ktorý nájdu na poli, už nevybuchne. Podľa odborníka je to však omyl. „Po šesťdesiatich rokoch sa našli v kanáli Váhu granáty, ktoré boli ako nové.“
Nechytať sa vojnovej munície
Vojnová munícia sa v našom kraji nachádza na poliach a v lese pomerne často, pretože tam podľa Ochodnického stála fronta. Nebezpečenstvo starých granátov či mín je obrovské, a tak pyrotechnici občas chodia robiť prednášky po školách. Pyrotechnici deťom vysvetlia, aby sa nájdenej munície nechytali a nemanipulovali s ňou.
Pyrotechnikom sa stáva, že im síce človek nahlási muníciu, ktorú našiel v lese, no v snahe pomôcť, ju znesie dolu do dediny. Nálezy vojnovej munície často hlásia hľadači s detektormi kovov.
„Zisťujú si v archívoch miesta bojov, kadiaľ išiel front a zbierajú známky či pracky z opaskov,“ uviedol. Najväčšou raritou, ku ktorej boli trenčianski pyrotechnici privolaní, bola nemecká nášľapná protipechotná mína uložená pod strechou domu, za hradou. „Majiteľ domu začal rozoberať strechu a našiel tam mínu aj so zaskrutkovaným zapaľovačom,“ upresnil.
Stará munícia je často ukrytá na strechách, no zvlášť pri granátoch sa podľa Ochodnického stáva, že praskne zaisťovacia páska a granát sa tak začne odisťovať. Takto vraj starý granát našli cez prázdniny deti, ktoré však mali šťastie. „Začali po ňom tĺcť kladivom, pokrivili ho. Keď ho potom odistili, už nedošlo k výbuchu,“ spomína pyrotechnik. Podľa neho by granát pred zdeformovaním určite vybuchol.
Bomby ako z filmu nikto nevyrába
Pyrotechnici majú síce k dispozícii pyrotechnické obleky, no tie sú odolné iba do určitého množstva trhaviny a do určitej vzdialenosti. Ťažký oblek stojí 1,4 milióna a má životnosť iba desať rokov, pričom pred 56 kilami semtexu pyrotechnika neochráni podľa Ochodnického nič.
„Detonačná rýchlosť trhaviny je až osemtisíc metrov za sekundu, pričom výbuchová teplota je tritisíc stupňov,“ zdôraznil. Ak si niekto nájde ráno pod autom škatuľu, zavolá hneď pyrotechnikov. „Keď nevieme, čo v tom je, prvý ide na prieskum pes,“ vysvetlil. Ak pes označí predmet ako výbušninu, vychádza sa pri uzatváraní priestoru z veľkosti balíka a z miesta, kde je uložený. Bomby podľa pyrotechnika však ani zďaleka nie sú ako vo filmoch. „Žiadny veľký displej, ktorý ukazuje, koľko máme času.“
Dnes sa podľa neho využíva dôkladne zabalený integrovaný elektrický obvod. „Musíme použiť röentgen, aby sme videli, z čoho sa bomba skladá. Môže byť časová, ale my nevieme, ako dlho tam už leží,“ upresnil. Mylné je aj známe filmové prestrihovanie červených a zelených drôtikov nožnicami. „Na drôt sa umiestni malá rozbuška, zájde sa do bezpečia a až vtedy sa odpálením preruší.“ Enormné množstvo výbuchov bolo v rokoch 2000 a 2001, s častými zraneniami. „Dnes ich je už menej,“ tvrdí pyrotechnik.
V súčasnosti robí pyrotechnikom starosti internet. Dajú sa na ňom totiž nájsť recepty na výrobu bômb. „Dokonca 14-ročné deti doma vyrábajú výbušné zmesi, bomby. A sú z toho úrazy, výbuchy a požiare,“ zdôraznil.
V práci má dosť adrenalínu
Pyrotechnik odchádza z domu v noci, ráno, vždy keď ho zavolajú, pričom sa môže pomýliť iba raz. „Človek sa vždy bojí. Keď viem, že i malé množstvo výbušniny prerazí pancier, mám rešpekt,“ vraví Ochodnický, ktorý kvôli svojej práci už nepotrebuje adrenalínové športy.
„Pri munícii z vojny nikto nevie, prečo po vystrelení nevybuchla. Počas rokov ju mohlo nájsť množstvo ľudí, ktorí s ňou mo-hli manipulovať,“ vysvetlil. „Raz, hneď ako sme zneškodnili jednu bombu, nám obyvatelia prezradili, že o nej vedeli pätnásť rokov!“ Jeden ju vraj našiel na poli a odkotúľal do jarku. Ďalší kosil v jarku, tak ju dal inam. Zrejme pri nich „stáli všetci svätí“, lebo podľa pyrotechnika mohla bomba kedykoľvek vybuchnúť.
Všetka munícia sa zneškodňuje, no tú, čo má zberateľskú hodnotu, pyrotechnici očistia a zaradia do bohatej zbierky, ktorej časť zdobí aj kanceláriu Jána Ochodnického. Je v nej množstvo nábojov, granátov, nechýba ani protitanková strela či nášľapné míny. Najväčšou vzácnosťou, ktorú vraj nemá žiadna zbierka na Slovensku, je však granát z prvej svetovej vojny.
