Lea Lenčuchová z Trstenej, v širokej verejnosti známa nemčinárka, dlhoročná učiteľka na Gymnáziu Martina Hattalu, strávila vyše mesiaca na stáži vo vzdelávacom zariadení Jugendaufbauwerk v nemeckom Ahrensburgu. My sme ju krátko po návrate vyspovedali z jej dojmov z pobytu v škole, ktorá sa od tých našich poriadne odlišuje.
Ako ste sa dostali na túto stáž?
- Európsky sociálny fond vyhlásil projekt “Brána jazykov otvorená”, ktorý som vypracovala, poslala a bola som úspešná. Školu som si vyberala sama a veru bolo ozaj z čoho vyberať. Hľadala som však takú, v ktorej je úplne iný systém ako u nás, kde by som sa mohla naučiť nejaké nové veci. Napokon som si vybrala inštitút Jugendaufbauwerk v nemeckom Ahrensburgu, ktorý spadá pod vzdelávacie zariadenie Wirtschaftsakademie Schleswig. V preklade je to vlastne príprava mladých na prácu, na povolanie. Práve túto školu som si však vybrala ešte z jedného dôvodu. Pred časom totiž Jozef Kušnier z Gymnázia Martina Hattalu nadviazal s touto školou spoluprácu v rámci projektu Sokrates. Žiaľ, projekt nebol úspešný. Na slovenskej strane naň totiž neboli peniaze.
Ako vyzerala vaša hospitácia? Čo všetko ste tam, v podstate ako hosť, robili?
- Pôvodne mal byť pobyt trojfázovaný. Najskôr som sa mala oboznámiť s novým prostredím, s tamojším školským systémom, po dvoch úvodných “oťukávacích” týždňoch som mala asistovať nemeckým učiteľom a na záver som mala sama učiť, pričom som mala študentom priblížiť Slovensko. Napokon sme však vynechali prvú fázu, čiastočne aj druhú. Hneď po príchode som totiž začala s testovaním žiakov.
S testovaním?
- Áno. U nich sa školský rok začína testovaním všetkých žiakov, takže vedenie vždy potrebuje nejakú silu navyše. O to viac, ak náhodou práve v tom období niekto vypadne. Prvé dva týždne som teda testovala žiakov a neskôr až do konca stáže som robila asistentské práce a samostatnú prácu. Prvé dni počas testovania mi hlavou vírilo množstvo otázok, ktoré mi vždy večer dodatočne zodpovedala tamojšia riaditeľka, keďže čas na aklimatizáciu a spoznanie prostredia som akosi nemala. Všetci boli veľmi ústretoví a vo všetkom mi pomáhali. Veľmi ma teší a cením si, že mi hneď na začiatku prejavili takú veľkú dôveru.
Aké rozdiely ste postrehli v tejto nemeckej škole oproti tým našim?
- Rozdielne bolo asi všetko. Škola to totiž nebola taká, ako klasické školy u nás. Vyučovanie volali pracovnou dobou, žiaci boli účastníci a učitelia neboli učitelia, ale zamestnanci. Škola pôsobila skôr ako firma, systém výučby bol akoby systém pracovný. Žiaci sa tam pripravujú na život, učia sa pracovať a robia všetko tak, ako to vyzerá v reálnom živote. Pracovná doba pre žiakov aj učiteľov začína o pol ôsmej ráno a končí až o štvrť na päť popoludní, teda skutočne ako v práci. Nemajú presne vytýčené predmety. Škola predstavuje určitú formu alternatívy, ktoré sa v Nemecku stávajú čoraz častejšími. Predmety nie sú špecializované, ale tvoria určitý súbor. Všetko sa učí v podstate komplexne, napríklad problém ekologický sa skúma z pohľadu prírodného, chemického, ekologického, aj biologického. Počas pracovnej doby, teda akoby u nás vyučovania, tam nezvoní, študenti aj učitelia majú ráno prestávku na raňajky a poobede prestávku na obed. Neexistujú tam 45-minútové vyučovacie hodiny. Každý vyučujúci podľa potreby určuje prestávky počas celého dňa. Dôležité však je, že vyučujúci študentov nesmie preťažovať a nesmú byť pod stresom.
Dôvody?
- Školu navštevujú prevažne mladí ľudia rozdielni vekom aj vedomosťami. Nie je zvláštnosťou, že v jednej skupine sú žiaci podpriemerne inteligentní spolu s nadpriemerne inteligentnými. V Nemecku totiž uprednostňujú integráciu študentov. Na štúdium na tejto súkromnej škole dostávajú mladí ľudia financie z agentúr práce, alebo zo sociálneho úradu. V zariadení, v ktorom som pôsobila, sú prevažne študenti z problémových sociálnych vrstiev, z rozmanitých typov rodín. Boli tam dokonca aj takí, ktorých rodičia vyhodili na ulicu. Mnohé z nich boli veľmi inteligentné, životné okolnosti ich však priviedli k tomu, že na klasickej škole začali blicovať, mnohí teda neukončili ani základnú školu. A ak ju aj ukončili, výsledky neboli také, aby mohli študovať na nejakých vybraných školách. Mnohí by možno ani nikde nepokračovali, ich šance na plnohodnotný život a dobrú prácu by boli mizivé. Vďaka takejto forme integrácie a takejto forme štúdia však môže byť ich život iný, lepší.
Chodia tam výlučne len Nemci?
- Kdeže. V skupinách bolo aj množstvo prisťahovalcov. Mala som veľa Rusov, chlapca zo Srí Lanky, Nigérie, Albáncov, Turkov. Všetci museli hovoriť výlučne po nemecky, tí ktorí nemčinu nevedeli, sa ju povinne učili. Práve skupinku takýchto prisťahovalcov som doučovala nemčinu. Veľmi ma to s nimi bavilo. Boli nesmierne vďační, po každej hodine prišli za mnou a poďakovali, podali mi ruku, keď sa so mnou lúčili.
Aký je vlastne tamojší systém?
- Prebieha prostredníctvom troch projektov. V prvom sa mladí ľudia otestujú, na aké povolanie sa hodia. Testujú prakticky aj teoreticky, a práve počas praktickej časti sa dá veľmi dobre odpozorovať, či sa na ten daný odbor študent hodí, alebo nie. Nasledujúcich desať mesiacov po výbere toho správneho povolania sa študent učí základy tohto povolania, orientuje sa v ňom, zisťuje, čo všetko v rámci neho musí vedieť. Potom nasleduje druhý projekt, v ktorom nabieha samotné učenie a trvá dva až tri roky, podľa toho, o aké povolanie ide. Tí najšikovnejší môžu ďalej pokračovať na vyššom stupni, dorobiť si maturitu, alebo pokračovať aj na vysokej škole. Ostatní už môžu pracovať vo svojom odbore.
A čo známkovanie?
- V tejto škole sa známky nedávajú, hodnotenie prebieha len slovnou formou. Študenti sú však povinní robiť si samohodnotenie. Do súkromných denníkov si každý deň zapisovali, čo robili, čo sa naučili, čo sa ešte naučiť musia k téme, ktorú sme preberali cez deň.
Čo vám táto stáž dala?
- Veľmi veľa. Obohatila ma po pracovno-odbornej stránke, aj po stránke osobnostnej. Myslím, že niektoré didakticko-pedagogické postupy, ktoré som si tam osvojila, dokážem aplikovať aj do našich školských podmienok. Počas pobytu som komunikovala iba v nemeckom jazyku. Nestretla som tam ani jedného slovensky hovoriaceho človeka, čo považujem za skutočne výhodné. A keďže som na stáži pôsobila vo vzdelávacom zariadení veľmi aktívne s vysokým podielom samostatnej a asistentskej práce, mohla som sa dostatočne zdokonaľovať v oblasti jazykovej kompetencie.
Autor: NK