ia sa aj odveké príslovia.
Všimnime si ich aktualizácie: Kto do hory volá, volá zbytočne, sú tam len pníky. Kto druhému jamu kope, robí zbytočne, kope ju sám sebe. Kto do teba kameňom, ty doňho balvanom. Komu sa zelení, ten má určite funkciu. Práca unavuje človeka. Krajšie je červené Ferrari, než červený diplom. Kde gazda dozerá, dcéra nepriberá. Pôst je pre brucháčov, pre chudobu bezmäsé hamburgery. Malé dôchodky, no veľká sloboda. A tak ďalej.
Príklady pred nami: Majiteľ stohektárovej hory ju v priebehu niekoľkých rokov premenil na poľovný revír. V ňom postavil rodinné sídlo. Nie penzión, nie rekreačnú chatku, nie zotavovňu pre deti. Postavil SÍDLO! V ňom býva jeho rodina. Cez veľké, vianočné, veľkonočné, iné prázdniny – aj celá rodina. Mimo školskej sezóny býva v sídle jeho matka Ester Hildegarda Lucia von Hoch. Má k dispozícii ko-mornú, kuchárku, upratovačku, a päťizbový byt. E. H. L.von Hoch dozerá na personál. Je nemilo-srdná. Za dva roky vymenila tri kuchárky, štyri služobné. Hlavný správca Ing. Človiečik vyletel na hodinu, lebo nedohliadol na šéfa žrebčínca vo štvrtom kvartáli Lesa, keď kobyla Patriacia XVII. skoro zahynula pri pôrode žriebaťa, Patricie XVIII. Majiteľ sídla Dr. Hugo Ferencz Ancuęn von Hoch vyhodil manželku Ing. Človiečika z prijímacej sály so slovami: „Milá pani! (Všimnime si, aké humánne oslovenie.) Odkážte svojmu mužovi, že za ostatné tri mesiace dostane na účet trojmesačnú výplatu v eurách, aj keď euro začína až v januári 2009.“ (Všimnime si, aký je tento pán veľkorysý.) „Ale aj to mu odkážte, nakoľko rád zbieral príslovia a porekadlá, že príslovie Miluj blížneho ako seba sa-mého... už neplatí. Je iná doba!“ Drobná pani sa nedala: „Ja viem, pán doktor von... že sa zmenili nielen ľudia, ale aj príslovia. Mali by ste si dať na vstupnú bránu vášho sídla vytesať: Miluj svojho koňa ako seba samého...“ (Na okraj poznamenávame historické fakty: v roku 1977 sa majiteľ sídla volal: RSDr. Hugo Horný a bol tretím tajomníkom OV KSS v H.)
Na poľovačku do sídla Huga F. A. von Hoch prišiel jeho priateľ z mladosti. Konškolák, spoluprivatizér podobného lesa neďaleko Svidníka, JUDr. Michail Šupiniak CSc, skromný šéf advokátskej kancelárie Nádej, sídliacej v súkromnom dome (aby ho chudoba neohovárala). V ostatných štyroch rokoch kancelária Nádej (štyria právnici, štyri pisárky) zarobila na majetkových sporoch cca pätnásť miliónov korún. JUDr. Šupiniak strelil v súkromnej hore Hochovcov krásneho dvanástoráka. Bola oslava ako sa patrí. Šesť poľovníckych chodov. Šesť normálnych chodov. Šesť nemeckých chodov - kvôli osemdesiatočnej Ester Hildegarde Lucii von Hoch. (Pre úplnosť dodávame: v roku 1977 bola Estera Horná účtovníčkou na polovičný úväzok v sanatóriu Úsmev vo Vysokých Tatrách. V tom istom roku si zmenila meno - tretíkrát sa vydala za baróna Genricha Izvinitelja von Hoch, vášnivého poľovníka z Mníchova, ktorý v Tatrách jedinou ranou skolil neďaleko Tatranských Matliarov tristokilového medveďa, prezývaného zamestnancami aj pacientmi Macom Kontajnerom. Na prvý pohľad sa pán barón príšerne, neodľúbiteľne zaľúbil do účtovníčky Estery. O tri týždne bola veľká svadba a o rok sa narodil potomok, chlapček, ktorý nedostal ani meno, lebo pri ťažkom pôrode 50-ročnej Estery, chudák, zomrel. Baróna Genricha I. von Hoch to tak vzalo, že o dva roky zomrel a jedinou dedičkou sa stala Ester H. L. von Hoch.)
JUDr. M. Šupiniak si trošku vypil na počesť skoleného maca. Nesmel viac ako trošíčku. Trpel mnohými modernými chorobami, napríklad: bral inzulín, betablokátory, lieky na štítnu žľazu, tlmiace lieky na močové cesty. Ostatné orgány mu ako-tak fungovali. Ale sľúbil, že aj on vo svojom sídle postaví trvalú slávobránu a na nej sa bude skvieť nezničiteľný nápis: Miluj seba samého, na svojho blížneho sa môžeš obzrieť neskôr! V sídle von Hocovcov zaznel dlhotrvajúci potlesk...
