Keď sa 22-ročná Dolnokubínčanka na strednej škole rozhodovala, na akú vysokú školu pôjde, vedela jedno: chce študovať jazyk, ktorý je úplne iný, než aké študovala dovtedy. V tom čase olomoucká filozofická fakulta otvárala štúdium japončiny.
„Prijímačky sa mali robiť len z kultúry a histórie, nevyžadovali žiadnu predchádzajúcu skúsenosť s týmto jazykom. Navyše ma vždy fascinovala špecifickosť japonskej kultúry, úplne odlišnej od tej európskej. Zaujímali ma knižky o gejšiach a samurajoch. Brala som to ako výzvu, najmä po tom, ako ma mnoho ľudí od tohto štúdia odrádzalo. Nevedela som síce do čoho idem a bola som si vedomá, že to bude náročné, ale ja mám rada výzvy,“ zdôvodňuje svoje rozhodnutie dať sa na štúdium japonského jazyka Lucia.
Na „výšku“ v sedemnástich
Lucia nebola obyčajné dieťa. Už na základnej škole sa poriadne nudila. „Učiteľky ma väčšinou posadili do zadnej lavice, nech si čítam, zatiaľ čo ostatní spolužiaci trénovali čítanie, písanie alebo základy matematiky,“ spomína mladá žena.
Rodičia ju vo všetkom podporovali. Keď im oznámila, že chce ísť do školy, nebránili jej v tom. Zisťovali len, či je to už pre ňu vhodné. Do prvej triedy nastúpila ako 5-ročná, pretože v štyroch sa naučila sama čítať. Predčasné zaškolenie Lucii odporučila aj psychologička. „Nemyslím si ale, že som bola výrazne nadpriemerne inteligentná. Bola som skôr hyperaktívne a nepokojné dieťa, zaujímalo ma všetko nové,“ tvrdí Lucia. Zo štvrtej triedy nastúpila na osemročné gymnázium a vyhla sa tak deviatemu ročníku. Získala tým ďalší rok navyše. Na vysokú školu teda nastúpila ako 17-ročná.
Japončina je ťažká
Začiatky na japončine boli však aj pre Luciu veľmi ťažké. „V japončine sú najťažšie znaky a vyjadrovanie úctivosti. Japonský jazyk má približne dvetisíc základných znakov, ktoré ale vytvárajú desiatky tisíc kombinácií, keďže väčšina plnovýznamových slov pozostáva z dvoch alebo viacerých znakov. Okrem toho sa strašne rýchlo zabúdajú, takže štúdium čítania a písania znakov je nekonečný príbeh,“ približuje exotický jazyk jeho študentka. Podľa nej sa tým všetkým netreba nechať znechutiť, ale snažiť sa opakovať znaky znova a znova. Niekedy sa dá význam neznámeho slova odvodiť, alebo uhádnuť, aj keď človek slovo nepozná, ale pozná všetky znaky, z ktorých sa skladá.
Ďalšou obávanou zložkou japonského jazyka nielen pre zahraničných študentov, ale aj samotných Japoncov je úctivostný spôsob známy ako Keigo. „Japonci rozlišujú niekoľko úctivostných úrovní jazyka. Používajú ich podľa toho, s kým sa rozprávajú. „Používajú napríklad úplne iné frázy a slovesá pri rozhovore s nadriadeným, podriadeným, príbuznými, neznámym alebo známym človekom. Zároveň sa úctivosť nesmie prehnať, lebo to by bolo rovnako drzé ako nedostatočná úctivosť. Toto dáva všetkým študentom dosť zabrať.“
Slovenčina verzus japončina
Najväčší rozdiel medzi slovenčinou a japončinou je podľa Lucie v písme. Japonci používajú znaky, ktoré kombinujú s dvoma slabičnými abecedami. Knihy a noviny väčšinou čítajú odzadu, čo znamená, že naša prvá stránka je ich posledná a pri čítaní postupujú zhora nadol, sprava doľava. „Čo sa týka gramatiky, tak japončina nemá na rozdiel od slovenčiny budúci čas. Ten sa vyjadruje časom prítomným. Nepoužíva sa veľmi ani množné číslo podstatných mien, takmer vôbec osobné zámená, napríklad zámeno ty je často veľmi urážlivé, takže sa namiesto neho používa meno a koncovka san. V praxi to znamená, že Japonec sa nespýta priamo „Čo si o tom myslíš?“, ale „Čo si myslí Lucia – san,“ vysvetľuje L. Ondrušová.
Japonci častejšie používajú pasívum. Povedia: Bol som opršaný dažďom. Bol som obrechaný psom. Kladú tiež dôraz na úctivosť a jej vyjadrenie je omnoho komplikovanejšie než naše tykanie a vykanie. Pri odchode je slušnejšie povedať „prepáčte, že som rušila“ než „dovidenia“.
Lákajú ju aj iné jazyky
Zaujímavé je, že Lucia japončinu dokázala vyštudovať aj napriek tomu, že v Japonsku nikdy nebola a nemala s touto krajinou ani priamy kontakt. Výhodou boli len japonskí lektori, ktorí sa so svojimi študentmi snažili rozprávať prevažne v japončine. „Zatiaľ som v Japonsku nebola. Keď som mala možnosť tam vycestovať, nepodarilo sa mi to. S Japoncami som sa sem - tam stretávala, pretože do Olomouca prichádzajú každý rok študovať na štipendium češtinu. Občas sme si s nimi vyšli na pivo alebo karaoke. Boli zábavní.“
Lucia japončinu vyštudovala s tým, že by ju raz chcela vo svojej práci využiť. To sa jej splní už tento mesiac. Nastupuje totiž do firmy, kde podmienkou prijatia bola aktívna znalosť japončiny a angličtiny. Na otázku, či ju láka naučiť sa i nejaký ďalší jazyk, odpovedá: „Chcela by som sa zlepšiť v španielčine, veľmi sa mi totiž páči. Časom by som chcela absolvovať nejaký kurz ruštiny a ešte by som rada vedela kórejsky. Kórejčina je tiež zaujímavý jazyk s vlastným písmom a štruktúrou a v súčasnosti je jeho znalosť na Slovensku užitočná. Na druhej strane som si ale vedomá toho, že jej plynulé zvládnutie by mi zabralo pravdepodobne ďalších päť rokov.“
