Minulý týždeň hlásili už tri dni, že sa počasie zhorší, že príde vytúžený sneh. A tak sa technické služby mesta asi rozhýbali a deň pred prvým snehom prišli k retardéru traja odborníci. Už ráno o ôsmej ho začali rozoberať. Dvaja rozoberali, jeden sa prizeral. To bol asi vedúci. Môj starý sa prizrel tiež. Povedal: To ako keď skratku SSSR preložili do slovenčiny: traja robia a jeden kontroluje. Títo tiež tak vyzerajú, aj keď my už slovenská socialistická republika nie sme.
Tak som sa dívala ako na predstavenie, za ktoré sa nemusí platiť. Jeden z tých dvoch, čo odmontúvali, nahrieval prístrojom asfalt i retardér, lebo ráno boli len tri stupne nad nulou. Prvý si oddýchol. Druhý začal tĺcť po železe železnou puckou tak, že sa ozývalo. (Mala som pootvorené okno, aby som aj počula čo rozprávajú.) Keď sa zahnal spoza hlavy a rafol do obliny retardéra, šálky v skrini v našom obyváku sa zachveli a zaštrkotali ako vtedy, keď bolo aj u nás slabé zemetrasenie a vznikla nám na stene puklina. Môj starý sa prišiel pozrieť, čo to rachlo. Uznal, že ten chlap má poriadnu ranu. Retardér sa skladá z troch častí. Prvá časť bola ani nie po hodine odstránená. Ten tretí, čo kontroloval, bol naobliekaný, zrejme preto, aby mu pri prizeraní nebolo zima. Na rukách mal rukavice. Keď fajčil, rukavicu si zložil. Len čo tí dvaja skončili s prvou platňou, povedal: Pomáhľať sa treba pomaly, Fero! Teraz vám to trvalo, no... sedemdesiat minút. To nemyslíte vážne! Kto vám kázal robiť rýchlo? A povrchne? A ledabolo? A neodborne? Ten, čo ohrieval, povedal: No kto? Náš šéf to kázal... Dozorca povedal: H...o povedal. Inak povedal. Povedal: Dúfam, že to dnes do fajrontu urobíte tak, že to bude O.K.! Lojzo, privravel sa ten prizerajúci k prvému montérovi, ty vieš, že fajront bude až o tretej poobede. Čo budeme robiť do tých čias, veď takýmto tempom budete čoskoro hotoví? No čo, odpovedal Lojzo, veď sme ešte neraňajkovali. Fakt, povedal ten, čo trieskal železom po železe. A začal do dodávky zaparkovanej neďaleko spratúvať riady a hadice a všeličo. Zamkli auto, odišli. Pozrela som o hodinu. Ešte neboli tam. Prišlo tam osobné auto. Zastalo. Šofér bol asi niekto z technických, lebo sa spýtal školníka zo školy, čo tiež stál zvedavo pred budovou, či nevidel takých a takých. Školník mu povedal: Sedia tamto, za zákrutou, v krčme... asi. Muž vyobliekaný ako na bál, sadol do škodovky. Zašiel za roh. O pol hodiny sa vrátil aj s tými tromi. Vystúpili, šli k dodávke, natiahli hadice, kábel cez okno školy. Fero začal ohrievať asfalt pod druhou platňou. Lojzo čakal so železnou puckou v ruke. Deti mali v škole prestávku. Pokrikovali na montérov, nuž veru, aj škaredé slová vykríkali. Druhá platňa trvala majstrom dve hodiny. Fero trieskal železnou puckou pomaly, uvážlivo, asi raz za minútu. Ten tretí vydržal dívať sa pol hodiny. Potom kdesi zmizol. Keď sa vrátil, povedal: Mali by sme stihnúť obed. Aké majú menü? Včera som sa pozeral čo majú na celý týždeň, povedal Lojzo. Dnes je pečené bravčové s kapustou a knédľou. Druhý chod sú makové rezance. Tretí bude asi mletý rezeň so zemiakovým pyré. A polievky sú asi len dve. Tak poďme na obed, povedal dozorkonajúci. Pobalili riady, odložili všetko do dodávky. Odišli v dodávke do mesta. Vrátili sa o hodinu. No, povedal dozerajúci – prihovárali sa mu nie menom, ale inak: šéfe! – takže šéfe povedal: Ferko, Lojzko, ponáhľať sa netreba, do fajrontu máme ešte tri hodiny. Otvorili dodávku, vybrali hadice, kábel, riady, železá. Tretia platňa im trvala presne, stopla som to, 180 minút. Na druhý deň ráno prišiel „šéfe“ a s ním asi niekto vyšší, lebo mal aj viazanku a povedal: Vidíš, vravel som, a už je to tu! Tri centimetre krásneho prachového snehu. Stihli sme to, pozri. Ani stopa po retardéri. Nikto sa nebude šmýkať. Poďme. Zaslúžite si odmenu.
P.S.: Zasnežené vhodníky technické služby stihli posypať – do fajrontu.
