Hosť z bohatej krajiny

to môj súrodenec.
Vymodlikal si kľúč vtedy, keď mi povedal, že je chudobný, že si prišiel oddýchnuť od práce i od ženy, aby som ho chápala, že náš svet je iný svet. Prišiel na vlastnom aute z Kolína nad Rýnom. Už auto samo hovorí, že majiteľ najnovšieho mercedesu patrí k bohatšej spoločenskej vrstve. On k nej aj patrí, veď je zazobaný podnikateľ, aj keď - drahé autá majú dnes aj mnohí Slováci, a nemusia byť bohatí. Majú drahé autá, lebo chcú byť rýchlo bohatí a každému o tom bohatstve hovoriť bez slov a rýchlo, oznámiť to tak, aby aj slovenský tĺk pochopil, že tamten za volantom Audi, Mecedesu, terénneho BMW patrí medzi horné vrstvy (aj keď má na krku exekúciu).
Môj súrodenec má meno. Krásne a teraz aj moderné: Samko. V nemčine je to Samuel, súkromne Sami, Sem, Se. Jeho žena je pravá Nemka Berta, súkromne Beri, Berti, Samko ju volá Beri-Beri, pretože je chorobne lakomá. A všetko jej príde vhod. Presvedčila ma o tom vždy, keď bola u mňa na návšteve. Hlavne, ak išlo o pamiatku po mojich starkých.
Samo sedel rozvalený vo foteli a spal pri zapnutom televízore. Na chodbe sa svietilo, v záchode a v kúpeľke tiež, elektrický sporák zapnutý na trojke, našťastie tefalový pekáč bol odložený na studenej plotni. Aj nedovzdelanec by pochopil, že návštevník si v ňom robil praženicu. Skontrolovala som chladničku. Minul polovičku vajec – päť. Minul všetku salámu, syr, jaternicu, šalát zo včerajška.
Keď sme sa zvítali, bol slušný: Prepáč mi, nestihol som sa najesť ani doma, ani cestou. Ponáhľal som sa k tebe, moja. Vravím: Chutilo ti, chutilo? Odpovedal číročistou spisovnou slovenčinou: Nadlábol som sa parádne! Čo ti Berta nedáva jesť?, spytujem sa. No, vidíš, máš pravdu, schudol som pod váhu. Aj preto som tu, aby som aspoň trošku pribral. Vzal som si na to týždeň dovolenky. Však mi, Olinečko, navaríš? Tak, ako len ty vieš navariť! A čo by som ti tak asi uklohnila, môj pekný? No: baraniu polievku so zeleninou z tvojej záhrady a tvoj nenapodobniteľný šašlik s mäsovou zmesou, čo máš v mraziaku nachystanú na slávnostné príležitosti. Za tým víno z mikulovských pivníc, predtým bošácku slivovicu od švagra z Nemšovej…
V duchu som rátala svoje úspory. Skonštatovala som: musím ísť do banky. Do výplaty s ním to, čo mám doma, miniem za dva dni. Nevzdychla som, neobrátila oči čím hore tým dolu, neprosila som nebesá o pomoc, ani susedu, ktorá už čakala za dverami s tisícvkou v ruke. Veď je to súrodenec, bratanec! Dokonca z druhého kolena! Povedala som ako každá Slovenka už tri storočia: Neboj sa, hladom nezomrieš! Objal ma po nemecky. Ani som to necítila. Ruku mal však ťažkú ako lachtan.
Pršalo. Vzala som si päť dní voľna a šla domov, do rodičovského. Keď som sa v nedeľu večer vrátila, môj „penzión“ bol celý vysvietený, ešte aj v kuchyni nad drezom svietila moja úsporná pätnásťwattovka. V kúpeľni naplno hrial orhievač. Samka nebolo. Lístoček na rozlúčku nenapísal. Oni to vo vyspelej demokracii nemajú vo zvyku – písať si lístočky. Načo?
Vošla som do kuchyne - božie dopustenie! Vodovodný kohútik treba vždy pritiahnuť silou. Používam na to kliešte. Doťahujem, aby voda nekvapkala, no za vodu aj tak platím nekresťanské peniaze. Po Samkovom odchode vodička kvapkala. O kliešťach som mu nepovedala. Pretože on k svojmu povolaniu nepotrebuje silu, kohútik nedotiahol. Vyriešil to geniálne, germánsky jednoducho: vzal dlhú utierku, upevnil ju na kvapkajúci vodovod a druhý koniec vsunul za drez. V kuchyni bolo vody - drez bol “opuchnutý”, stena za drezom čierna.
Bývam len na druhom poschodí, nemalo význam vyskočiť z okna. Zavolala som Samkovi do reštaurácie. Jeho prvá veta bola: Prečo mi voláš? Vieš koľko telefonovanie od vás stojí? Bol by som ti zavolal ja! V noci! Oľa, Oľa, nikdy si sa nepoučila, na čom svet stojí!