Srnčie mláďa pridája koza

KLIN. Nikto nevie, ako sa srnča zatúlalo do dediny, no muselo byť veľmi hladné. Ukryté v jačmeni, kúsok od rodinných domov, placho pozorovalo svet, do ktorého sa dostalo. A odrazu objavilo niečo, čo mu bolo známe! Koniec hladovky, na obzore je cecok! Drobné stvorenie možno tušilo, že to, čo sa pasie obďaleč, nie je jeho mama. Ale niečo spoločné predsa mali. Niečo, vďaka čomu viac nemuselo hladovať. Srnča nabralo odvahy a keď sa koza nebránila, začalo sa pri nej pridájať. A keďže koza sa tu pásavala pravidelne, po jej mliečko si srnča chodilo aj ďalej.
„Chodí sem už od polovice júla,“ hovorí gazdiná Žela Bahledová. „Mohla som sa čudovať, prečo odrazu nemá mlieko! Veď mala kozľatá! No tie sme chovať nechceli, dali sme ich svatke.“ Gazdinej sa koza akosi nepozdávala. „Vravím si, je chorá, keď menej dojí? Začala som uvažovať nad tým, čo s ňou urobíme. A tu mi sused povedal, že videl, ako za ňou chodí sŕňa. Koza mala mlieko, tak mláďa využilo príležitosť.“
O malom srnčiatku nevedel takmer nikto, pred ľuďmi sa skrývalo. Keď bol „vzduch čistý“, vyliezlo z obilia a prišlo sa najesť. S kozou našli dokonca aj spoločnú reč. Stačí, že koza zabľačí a mláďa je okamžite pri nej. To isté platí aj naopak. Keď malá Sisi - ako domáci srnča nazvali - cíti nebezpečenstvo, schová sa za kozu.
„Nevedeli sme o ňom, lebo v lete je teplo a maštaľ nezatvárame. Až raz, keď pršalo a bolo chladno, mláďa sa prišlo schovať, tak som ho tam načapala,“ smeje sa pani Bahledová.
Srnčie mláďa žije voľne. Priestranstvo, na ktorom sa koza pasie, je otvorené. Srnča tak môže odbehnúť, kedy sa mu len zachce. Je plaché, no gazdinej sa už nebojí. Keď ide podvečer dojiť, podelia sa - jeden cecok dojí gazdiná a z druhého saje sŕňa.
Bahledovci informovali o zatúlanom srnčiatku poľovníkov. Predbežne sa do-hodli, že kým poľovníci srnčaťu nájdu miesto, nechajú drobné mláďa pri koze. Keď podrastie, pravdepodobne poputuje do voliéry.