šte raz. Nikto si ani nespomenul, že kýchnutím zahovoril problém problému... Mišo Chrabačka vedel zahovoriť parádne situáciu, v ktorej nevedel kam z konopí: významne zdvihol zarastené obočie až na čelo, vytreštil oči, pichol vás ostrým ukazovákom rovno do pŕs a hlasom hromovým zmenil rozhovor: Čo ty povieš na toto!? A spustil na jeden dych:
mojaženapovedalavčeražeaksadnessňounezmierimtakanionasanie!! Nikto tomu nerozumel, lebo slová vystrelil akoby jeho ústa boli výsadkársky samopal APO-360. A skončil znovu otázkou: No čo ty na toto povieš, hááá?! Odpoveď mohla znieť jedine takto: Nuž..., ja ti veru neviem.
Od čias, čo jestvuje televízia, možeme sa učiť z vystúpení veľkých aj menších politikov. Vždy sedí pri nich nejaká šedá myška, ktorá vie prehovoriť bez toho, aby pohla jediným svalom na tvári. Sú to zázrační tajomníci, bruchomluvci, antimimici. Vedia, že sú v zábere kamery, plnia si svoju dobré platenú profesiu – šepnú premiérovi, ministrovi, hovorcovi: Zahovoriť! alebo: Odbočiť, rýchlo! alebo: situácia číslo 777! To je situácia, z ktorej sa dá vyjsť víťazne – politik zaútočí prichystanými argumentmi tak, že novinár prestane písať, alebo vypne diktafón namiesto toho, aby ho nechal bežať a politický (aj apolitický) opozičník lapá dych a hľadá rýchlo v pauze medzi slovami ešte silnejšie argumenty.
Na našej politickej scéne máme za ostatných 18 rokov už aj géniov, ktorí vysypú vopred prichystaný útok mierne, potom silno, potom agresívne, potom stíšene, potom sa usmejú, potom čakajú a bavia sa na tom, aké ohromenie spôsobili. Máme takých nadaných rétorov, že si dokážu v okamihu vymyslieť nové pravdy, polopravdy, lži ako pravdy, čo ich napadnú, bývalé tvrdenia, na ktoré sa už zabudlo, fakty, ktoré si nemôžete overiť, čísla, ktoré im pasujú do témy... Ale keby ich niekto požiadal, aby zopakovali to, čo pred chvíľou povedali, nedokážu to. Sú to umelci chvíle. Za tú chvíľu sú platení veľmi dobre.
Televízia je svet v malom, malý svet sa stáva veľkým v televízii. Aj banality sa stávajú zaujímavými, ak niet iného. Aj malé postavy sa stanú záberom kamery väčšími. Aj bezvýznamní, na ktorých by sa inak zabudlo po dvoch dňoch, pochopili, že ak sa budú objavovať na obrazovke každý druhý deň, nezabudnú na nich a zvolia ich aj v budúcom volebnom období, lebo sú TU, bránia Slovensko, hovoria za nás a my im veríme, a nikto ich nemôže nahradiť. Nie výsledky ich práce, ich vôle, ich pracovitosti, ich odovzdanosti slobode, krajine, ľuďom - ale ich prítomnosť na obrazovke je tlakom na vedomie pospolitosti. Že vedia zahovoriť, klamať telom aj slovami, to nie je podstatné. Nech už novinári zajtra napíšu komentáre mierne, či žlčovité. Prichádzajú na trh neskoro. Dobrý zahovárač je dôležitejší ako celý poslanecký klub. On vytiahne stranu z kaše. On podá trestné oznámenie. On napadne každého, veď má imunitu. On reční a hromží, nesie kožu na trh... No v duchu ráta počet živých i mŕtvych duší, čo o dva roky dajú svoj hlas, pošlú na účet strany aspoň tisícku, bránia ju doma, v klube, na svadbe, aj v rozhovore pri rodinnom obede.
Strýkova tretia dcéra na vydaj súca mu povedala: Tato, krstná vraveli, že je už načase, aby som sa vydala. Strýko sa zahniezdil a sám seba prekvapil, ako dobre to vyznelo: Preboha, veď som nedal teľatu mlieko. Počuli ste? Až sem z maštale počuť ako od hladu kope do doštenej priehradky.
