Starký chodil spávať s kurami. O tretej už balušil po dome. Nebalušil. Chodil ticho, von vyšiel bez vrznutia. Kvôli tomu ponatieral masťou všetky pánty, aby nevŕzgali. Ak šiel niekto popred bráničku a z cesty pozdravil, náš starký len kývol rukou na pozdrav, aby nemusel vravieť; na kuchyni bývalo okno otvorené, za pecou spávala Starká v kanafase. Keď som podrástol, budila ma studenou rukou. Položila mi ju na krk, hneď som bol hore. Šepla mi: Iď pomôcť, statku treba nanosiť vody. Alebo: Idete kosiť. Alebo: Včera si sa nenaučil, opláchni sa v lavóri a sadaj za stôl. Alebo: Dnes bude krásny deň a ty ešte spíš, či sa nehanbíš?
Starký zomrel tak, ako si vždy prial: v hore. Žezlo prevzal otec. Budieval ma takisto. Zavčasu. Zachovával dobré zvyky. Keď všetko porobil, sadol za stôl a čítal Bibliu, v nej bol prameň jeho skromnosti a múdrosti. Starký nikdy nemal jednotvárne dni. Vždy si vedel nájsť robotu. Jeho syn, môj otec, nikdy nemal jednotvárne dni. Vždy mal čo robiť. Okolo dvora, okolo domu, v drevárni, pomôcť susedovi, bratovi, čo býval 200 m od nás. Nepostával pred domom. Nechodil po krčmách, aj keď boli v dedine vždy najmenej dve. V jeseni sa kopala švábka. Repa – to bola u nás burgundia - vyberala sa zo zeme, uložila do pivnice, kravy budú mať kvalitnejšie mlieko, teľa z nej rýchlejšie vyrastie. Zemiaky – to bola švábka, ak niekto prišiel z mesta, povedalo sa: Dáte si aj vy pečených zemiakov? Aby rozumel.
V jeseni sa všetko dorobilo, pokosili sa mládze a do humna spratali oddelene, ako zákusky pre statok, zoralo sa pole a porýľovala záhrada, lebo „aj budúci rok bude treba jesť,“ porobila sa robota, ktorá sa v lete nestihla spraviť, vrátane porúbania haluziny na dlhú zimu, poštiepania suchárov na polená do pekárnice, popílenia siahovíc na klepce, poupchávania fúg a škár na maštali aj na ovčinci, aby statku a ovciam nenafúkalo snehu a nenadulo chladu, vyvezenia hnoja, aby sa dobre uležal na roli, kde bude švábka, zazimovania sliepok, aby nepomrzli, obloženia chlievov napílenými a narúbanými trieskami, aby prasce v teple rýchlejšie priberali.
V sypárnici bolo treba upratať. Zavesiť pôlty slaniny a zaúdené šunky na háky tak, aby aj potme mohol každý ostrým nožom odrezať. V pivnici bolo treba očistiť schody, aby sa nikto nepokĺzol, lebo schodov bolo ako apoštolov. Keramické spuštiaky s mliekom museli byť poukladané na schodoch tak, že na najvyššom bolo čerstvo nadojené mlieko, na poslednom, celkom dolu, usadená kýška s hrubou vrstvou smotany. Večery začínali byť dlhé. Starký si sadol na trojnožku a začal šiť zo súkna kapce pre deti. Vždy začínal šiť kapce, súkeniaky, pre vnukov. Až potom pre starších, ak boli obnosené, zodraté, deravé.
Musel som mu čitať na pokračovanie Bibliu. Jedna kniha Mojžišova na jedny kapce. Keď sme dočítali kapitolu, pokračovalo sa v čítaní príbehov o indiánoch od Karla Maya. Najradšej mal – ako aj my neskôr, ako aj môj vnuk neskôr - hrdého a nepokoreného brata belochov – Winnetoua. Alebo som čítal poviedky z matičného kalendára. Alebo príbehy zo školských učebníc. Otec po dlhých večeroch tiež šil zo súkna – nohavice chlapom, kožúšky ženám, baranice každému - ak bolo dosť súkna. Ak nebolo čo, písal si. Písaval do zošita s linajkami. Nikto nevedel, o čom. Darmo sme sa ho pýtali, neprezradil. Keď sme ho pochovali, zošit som nikdy nenašiel. Možno si svoje zápisky vzal so sebou na ten svet, o ktorom hlboko veril, že je pokračovaním života – na večnosť. Možno tam stále píše...
Pre Starkého, aj pre môjho otca neboli nikdy prežité dni ružencom jednotvárnych dní. Vždy boli naplnené zmysluplnou prácou. Nikdy ich nestíhali choroby dnešného sveta – zhon, ľahostajnosť, ziskuchtivosť, nuda. Netreba hľadať vzory žitia inde. Stačí si spomenúť na svojich najbližších. V ostatných dňoch sme spomínali na svojich drahých mŕtvych. Porozprávali sme sa s nimi. Tie spráchnivené kosti pod rovom nám dodajú viac sily, ako všetky medicíny sveta.
