Tma, len kde-tu prebleskujúce slabé svetlo sviec, šuchot lístia, všade hrobové ticho, mráz behá po chrbte - nočná návšteva cintorína.
Mnohí si nedokážu ani len predstaviť, že by zákutia cintorína navštívili sami počas noci, tobôž, že by kopali hroby pre nebožtíkov. Na to musí mať človek nielen silné ruky, ale i pevné nervy a odvahu. Tie nikdy nechýbali Jánovi Gondovi z Tvrdošína. On sa uličkami cintorína neďaleko jeho rodného domu potuloval odmalička.
„Kdeže strach z mŕtvych, tí vám už totiž neublížia. Skôr živých sa treba báť! Ja som cintorín navštevoval hádam od čias, čo som sa naučil chodiť. Otec na ňom tiež robil správcu a hrobára, takže som bol pri ňom každú chvíľu. Na duchov ani nič podobné som nikdy neveril. Preto som sa tam ani nikdy nebál chodiť,” spomína bývalý správca cintorína.
K netradičnej práci sa Ján dostal pred mnohými rokmi. Ako tvrdí, dedí sa to u nich z generácie na generáciu, pričom každý muž z ich rodiny spravuje cintorín tak dlho, ako len môže. Svedčí o tom aj fakt, že posledný hrob kopal dnes 90-ročný Ján ešte pred desiatimi rokmi.
Kopaním budil susedov
Za tých niekoľko desiatok rokov práce na mieste posledného odpočinku zažil dnes už dôchodca množstvo situácií, z ktorých by iným behal mráz po chrbte. On však o väčšine z nich rozpráva s úsmevom.
„Raz, bolo to začiatkom decembra, asi päť hodín večer, takmer tma. Prišla za mnou žena, ktorej zomrel otec. Hneď, ako ma zbadala, hovorí: Zajtra o desiatej máme pohreb. Už je všetko zariadené, treba len vykopať jamu. Pozrel som sa na ňu a začudovane sa spýtal, kto má ten hrob o takejto hodine vykopať. No stále mi opakovala, že už je všetko dohodnuté, nech si niekoho nájdem, len aby bola do rána jama hotová. Nemal som na výber. Zobral som z domu lampáše, vybral náradie a pustil sa do kopania. To vám vtedy bola noc! Všetkých susedov som hlukom pobudil, lebo zem, kde mal nebožtík odpočívať, bola strašne kamenistá. Od vrchu až po samý spodok som sekal do skál. Hrob sa mi do rána podarilo len horko-ťažko vykopať,” spomína Ján.
Vykopával aj plný hrob
„Zomrela istá žena, štyri mesiace po nej i jej manžel. Ich dcéra prišla za mnou, že mám prekopať matkin hrob a pochovať otca nad ňu. Vysvetľoval som jej, že hrob je ešte čerstvý, rakvu na rakvu nemôžeme dať, že telo manželky nebohého sa nestihlo rozložiť, že to bude hrozné. Ona si však nedala povedať, sadla si na najbližší hrob a rozplakala sa. Dojalo ma to, tak som súhlasil. Hrob som rozkopal, zložil vrchnák na rakve. Musím vám povedať, že zosnulá vyzerala ešte celkom dobre, aj šaty, v ktorých bola pochovaná, boli celé. Príjemný pohľad to však nebol. Aby telo nevideli ľudia pri pohrebe jej manžela, zasypal som ho zemou,” hovorí pokojným hlasom dôchodca, zatiaľ čo nám pri tej predstave behajú po celom tele zimomriavky.
Strašili ho živí, nie mŕtvi
Ján Gonda sa na cintoríne nikdy nebál. Podľa jeho slov mŕtvi strašiť nedokážu, to sa skôr darí živým. A pamätá si veru niekoľko stretnutí, kedy ho mátajúce osoby na cintoríne po-riadne postrašili.
„Raz, mal som asi trinásť rokov, odišli moji rodičia hrabať seno na neďalekú lúku. Otec mi ráno nakázal, aby som išiel porozhadzovať trávu, ktorú deň predtým pokosil na cintoríne. Tak som išiel. Kopy boli naukladané pri stenách dreveného kostolíka, začal som ich rozhadzovať okolo seba, aby sa seno presušilo. Zrazu len počujem, ako neďaleko mňa čosi chrčí, vrčí. Načúval som, až som zistil, odkiaľ asi ide ten divný zvuk. Postavil som sa na rímsu oblôčika, natiahol sa a pozrel pod strechu kostolíka. Vtom na mňa z toho pôjdu pozrie čierna hlava, ani keby dajaký zlý duch sa tam skrýval. No takmer hneď som v ňom spoznal chlapa, čo býval neďaleko. Všetci sme o ňom vedeli, že je zvláštny. Veril totiž na duchov. Keď som sa ho spýtal, čo tam tak skoro robí, povedal, že doteraz hral karty. A vymenoval mi ostatných kartárov – mená mŕtvych, ktorí tu boli už roky pochovaní.” Neskôr ho ľudia vystrašili ešte dvakrát. „Raz - znova to bolo pri rozha-dzovaní mokrej trávy - som zrazu namiesto trávy chytil ľudské nohy! V kope trávy sa schovával chlapec, ktorého doma bili... Inokedy som zas na hŕbe kostí v kostnici našiel spať mladé dievčatko. Veľmi pekné dievča to bolo, no často kradla a doma ju rodičia bili. Tak sa schovávala, kde mohla,” spomína dôchodca.
Iných predsa len strašilo
Podľa Jána mnohých živých mátali duše nebohých v snoch. „Keď pred niekoľkými rokmi opravovali kostolík, rekonštruovali aj tamojšie kostnice. Najskôr však museli vyviezť kosti, ktoré sa v nich „nazbierali”. Z hornej, kde som našiel spať to dievča, vyviezli 16 nákladiakov ľudských kostí! Šofér, ktorý ich na V3S-ke prevážal, si ale zakaždým nabral príliš plné auto, kosti mu za jazdy popadali a on po nich prechá-dzal. Ja som za ním chodil, kosti zametal a dával na poriadok k ostatným. Po čase prišiel šofér za mnou. Vraj nemôže v noci spať, a nevie prečo. Vtedy som mu povedal, po koľkých kostiach autom prešiel a pozostatky koľkých ľudí tak znesvätil! Nemohol sa teda čudovať, že mu duše ľudí nechceli dať pokoj...” Raz darmo – nielen k živým, ale aj k mŕtvym treba mať úctu.
