Sú Dušičky kresťanským sviatkom?

Pred príchodom kresťanstva naši predkovia verili v kolobeh života a smrti. Tak ako ostatné prírodné náboženstvá a filozofie, aj slovanský svetonázor pokla-dal život i smrť za konečné a neustále sa opakujúce časti cyklu. Smrť sa oslavovala rovnako ako život. Kar bol bujným veselím. Hrali sa hry, tancovalo sa, hodovalo, spomínalo na príhody a útržky zo života zosnulého, ktoré na jeho súčasníkov zapôsobili. Tí, ktorí sa voči mŕtvemu cítili previnilo, ho mohli prosiť o odpustenie, prípadne mu ďakovať za dobré skutky a pomoc.
Slovania verili, že duša mŕtveho je 40 dní v akomsi stave medzi životom a smrťou. Počas týchto dní musel horieť v domácnosti zosnulého aspoň malý oheň, najlepšie v každej miestnosti jedna sviečka.Oheň zohrával dôležitú úlohu aj na výročia karov a samozrejme na Dušičky. Boli to jediné dve možnosti v roku, kedy si mohli živí a mŕtvi vyriešiť nedoriešené veci. Boli to príležitosti na opätovné spomínanie príhod zo života zosnulých. Na Dušičky starí Slovania pálili na hroboch vatry. Očistný účinok ohňa podmieňoval harmóniu vzájomných vzťahov. Dnes z tohto zvyku zostalo zapaľovanie sviečok.
Slávnosť Všetkých svätých zaviedol do cirkvi pápež Bonifác IV. V roku 608 dal z rímskeho Pantheonu, čiže ”Chrámu všetkých bohov”, postaveného v roku 25 pred Kristom, vyhádzať pohanské modly a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom, lebo pamiatka každého z nich sa z praktických príčin nedala prejavovať osobitnými sviatkami.
Pápež Gregor III. v roku 731 nariadil slávenie Všetkých svätých v Ríme každý rok 1. novembra a pápež Gregor IV. ho o sto rokov neskôr rozšíril na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári, alebo nie sú oficiálne za svätých vyhlásení, hoci sú v nebi.
Z tohto sviatku sa vyvinula aj spomienka na mŕtvych, ktorá žila v cirkvi od jej vzniku, ale až opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny v roku 998 nariadil večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril po celej západnej cirkvi. Je to sviatok tzv. trpiacej cirkvi, čiže duší, ktoré si odpykávajú tresty v očistci. Putujúca cirkev ľudí na zemi im môže pomáhať modlitbami a obetami. Treťou skupinou je oslávená cirkev – všetci svätí. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva sa na cintorínoch zapaľujú sviečky.
Na Slovensku siaha úcta k mŕtvym až k našim praslovanským predkom. Podľa ich predstáv sa duše zomrelých naďalej zúčastňovali na udalostiach svojho rodu, ktorý si ich mal uctievať primeranými obradmi. Z oravskej doliny pochádzajú údaje, že sa na cintorínoch v noci z 1. na 2. novembra umiestňovali dokonca jedlá a nápoje pre ”dušičky” – ako pozornosť pre ne alebo ako pokrm pre chudobných a tých, čo sa za ne modlili.