akane pozval do drahého hotela, vraví skoro s plačom dievča hodné vydaja, taká, ako píšu klasici: krv a mlieko. Duško (sláva, už vieme jeho meno!) si dobrý chlapec, veľmi dobrý chlapec, ale...
Dušan ju pribrzdí: Nechváľ ma, nepoznáš ma. Pauza, v ktorej Dušan privolá vrchného a čosi mu ticho povie. Poznám ťa dobre, vraví Hanka, veď sme v základnej sedeli v jednej triede. Pánabeka, myslí si Dušan, ona si ma mýli, veď som si pozrel do jej občianky, kým bola na vecku - je odo mňa o štyri roky mladšia! Pozerá na ňu zboku, spredu, myslí ďalej: naozaj je taká, ako sa vraví: krv a mlieko. Žena do koča aj do voza. Mal by som si s ňou niečo začať. Vrchný prinesie účet na tanieri, pod farebnou servítkou s dvomi anjelikmi v objatí. Dušan zaplatí. Obaja odchádzajú. Zabudli si dohovoriť ďalšie rande. Toto bolo v poradí už tretie. Stretnú sa niekedy? Veď nepoznajú ani svoje telefóny, ani adresy!
V zafajčenom pube, predtým v krčme, sedia dvaja. On vraví: Tak čo? Ona nepovie nič. Odpije z piva, ktorému sa hovorí aj na salaši žbrnda. On povie: Máš cigu? Ona mu podá krabičku (v stánku ju kúpila za posledných 80 Sk), je v nej päť cigariet. Žena, strapatá ako z rozprávky o zjazde čarodejníc, povie: Šanuj, Čucho! (Sláva, už vieme ako sa volá!) Čucho drahú cigaretu vloží do krásnej krabičky. Je na nej minister životného prostredia s kubánskou cigarou v jemne krojených ústočkách. Čucho povie: Držgroška si, Guguľa! (Sláva, už vieme aj jej meno!). Fajčia obaja, v tomto pube je dovolené fajčiť, preto sem fajčari chodia. Musia si kúpiť pivo. Tí, čo iba fajčia, majú vstup zakázaný. Ak vojdú, vyhodia ich nešetrne. Čucho a Guguľa vyfajčia s pôžitkom po jednej cigaretke. Pivo dopijú do poslednej kvapky. Čucho povie: zajtra je rande? Guguľa povie: mhm. Ale cigy platíš ty!, povie Čucho. Samo, povie Gugu a prečeše si nádherne strapatú hlavu prstami, ktoré dávno nevideli ni vodu, ni mydlo. Bozkajú sa na pery úprimne a dlho.
V drahej reštaurácii so stoličkami potiahnutým zamatom farby kardinálskej čiapočky sedia dvaja. Sedia za stolom zakrytým vyšívaným obrusom, s pozláteným podložkami pod pohármi, s chladiacim vedierkom na šampus, krk fľaše trčí zo snehobieleho obrúska, je naliate v pohároch, šuští zvukmi symfónie, jemné prsty s nalakovanými nechtami objímu štíhly pohár, zdvihnú sa k fialovočerveným ústam, pery potiahnu z pohára glg... Fuj! Čo si to objednal?, zvreští krásna žena mužovi podobajúcemu sa na Marcella Mastroianiho. Máš hlas ako naštvaná kačica na rieke, povie muž (jeho meno nevieme) jemne. A ty ako had na výslní, povie krásna žena - tiež jemne. Je to herečka z kamenného divadla. Prejde z jemnosti do vresku: Čo si to objednal!? Muž vyfúkne dym z cigarety so zlatým lemom a pošepne krásnej žene do ucha: Si taká mulica, akej v tomto meste nieto, si škaredá ako ťava čo precestovala púšť Gobi, si matrtajka v krásnych zbytočnostiach, si neuveriteľne našminkovaná. To bolo predstavenie také neúspešné, že sa ti rozpúšťa nielen maskara, ale aj koža? Žena v sekunde ostarne o 30 rokov, zachrípnuto a nahlas vraví: Dámy a páni, čujme! Tento pajác by chcel byť mojím milencom! Nedovolím mu to! Jeho telo je malomocné! Jeho údy sú scvrknuté. Jeho nohy rachitické. Jeho zuby umelé. Jeho srdce plné bajpasov. Jeho pečeň spálená hektákmi alkoholu. Jeho črevá majú polovičnú priechodnosť. Jeho pľúca dýchajú len jedným lalokom. Jeho mozog...! Zaznelo presne trafené zaucho. Žena spadla neteatrálne, prirodzene. Pozviechala sa, vstala. Upravila sa. Bozkala ho na líce ako závan vetríka. Pohladila jeho kučeravé vlásky. Dal jej prednosť. Vykročili po drahom koberci. O chvíľu začína tretie dejstvo v divadle oproti. Obaja v ňom hrajú. Skúšali si repliky...
