Článok pokračuje pod video reklamou
pravilo ju tunajšie Občianske združenie ZUBOR v spolupráci s okolitými školami a podnikateľmi, ktorí v čo najmenšej réžii pripravili sadzbu a tlač knihy. Povesti zozbireala Eva Kurjaková. Zažila a počula pri tej príležitosti veľa zaujímavého. Čo-to nám prezradila v rozhovore.
Kedy vás začali zaujímať povesti z rodného kraja?
– Podvedome ma zaujímali vždy, asi som sa s tým narodila. Pri páračkách sme ako deti niekedy ani nedýchali, keď tetky rozprávali staré príbehy a povesti. Veľa som si z tých čias zapamätala. Ale vedome som začala povesti a historky z okolia zbierať až v roku 2978, keď ma ľudia v Zubrohlave zvolili za kronikárku obce.
Mali ste už vtedy zámer vydať zozbieraný materiál knižne?
– Vtedy som sa na niečo také ani len neodvážila pomyslieť! Ale postupne, keď bolo materiálu stále viac a viac, začla som pracovať s projektami v oblasti kultúry a s Vierkou Namislovskou ešte ako starostkou Bobrova sme začali pripravovať nejaké brožúry a publikácie - poslednou je kniha Cestami necestami a chodníčkami Oravy vrátane mapy - prišla na rad monografia Rabčíc. Tam som nazbierala toľko materiálu, že som nemohla zatvárať oči. Jednoducho som to, čo som zaznamenala od ľudí, ktorí to vedeli porozprávať už možno ako poslední, musela pretlmočiť ostatným.
Je ťažké vydať v čase televízie a virtuálnych hier takúto knihu, čítajú ešte ľudia niečo také?
– Je to ťažké. Ale my v OZ Zubor sme "zaťaté" ženy. Keď si niečo zaumienime, aj to urobíme. S financovaním knihy nám pomohla dotácia 60 000 Sk (1991 eur) z Ministerstvo kultúry SR, o zvyšok sme sa museli postarať sami. A či ľudia také knihy čítajú? Poviem vám neskôr, keď zistíme, aký je o knihu záujem. Zatiaľ sme boli opatrní a vydali sme len 1000 kusov, no ak bude o knihu záujem, dotlačiť ďalšie nie je problém. Keď tieto povesti čítali učitelia v školách, reakcie detí vraj boli veľmi dobré, v deťoch to prebudilo záujem o vlastné okolie a jeho históriu.
To vidieť aj na krásnych ilustráciách.
– Ilustrácie... To je samostatná kapitola. Práca na knihe ma zaujala, robila som to rada, no "čosi" mi stále chýbalo. Až keď som uvidela prvé ilustrácie detí, zistila som čo - odvtedy sa ma zmocnila úžasná eufória, radosť. A pevne verím, že to na knihe aj vidieť, s akým nadšením - aj zo strany detí - bola robená. Najťažšie bolo vybrať zo stoviek obrázkov tie najkrajšie. Veľmi nám pomohli pedagógovia zo základných škôl v Rabčiciach, Or. Polhore, Lokci, Sihelnom a v Zubrohlave, i ZUŠ v Námestove.
Za tridsať rokov ste nazbierali určite viac ako povestí, ktoré sú v tejto knihe.
– Ojóóój, pravdaže! Toto nie je ani tretina. Radi by sme ešte pridali aspoň ďalšie dva tituly: Povesti spod Pilska a Povesti spod Magury. Ale všetko závisí viete od čoho," ukáže Eva Kurjaková starý známy posunok, ktorý internacionálne znamená len jedno - peniaze.
Aká je perspektíva?
– Nechcem to zakríknuť. Ale už mám pripravených 15 strán ďalšej knihy, presne toľko, koľko treba k žiadosti o podporu na jej vydanie. Tak nám všetci držte palce! Alebo ešte lepšie: prispejte dvomi percentami dane pre OZ ZUBOR.
Ako ste dospeli ku konečnej podobe povesti, ktorú ste počuli vo viacerých verziách?
– Je normálne, že každý rozprávač k povesti niečo pridá, niečo povie farbistejšie, na iný detail zabudne. Musela som si jednoducho vybrať. No v niektorých prípadoch sa dalo oprieť aj o históriu, zaznamenanú v kronikách, knižniciach, archívoch.
Archivujú sa aj povesti?
– Akoby nie! Napríklad v Slovenskom národnom archíve v Bratislave má každá oravská dedina vlastný fond - v pozostalosti Jozefa Kohúta, kňaza z Ústia, ktorý ešte v 19. storočí celý život zhromažďoval všetko, čo sa života v kraji týkalo. Zvyknem sa opierať aj o zápisky Jozefa Geburu, historika, ktorý spísal Listiny k histórii oravských obcí.
Ktorý rozprávač vám utkvel v pamäti?
– Určite Margita Svetláková. Keď som k nej išla, plánovala som tam stráviť tak hodinku, najviac dve. Nakoniec som tam strávila osem hodín! A bola by som bývala aj viac, keby už nebolo bývalo veľa hodín. Pri tejto práci sa nič nedá odkladať, pamätníci zomierajú, to, čo vedia, treba zaznamenať skôr, ako sa pominú všetci...
MELÁNIA PASTVOVÁ
