Decentné odevy, kvety, tiché dialógy. Postavili sa okolo hrobu veľkého barda Hviezdoslava. V tom tichu zrazu zaznel šum, na tváre sa prilepil údiv, úsmevy a dav sa rozostúpil. K mikrofónu prichádzal muž, aby predniesol slávnostnú reč. Na hlave mal klobúk, oblečený bol v tmavom obleku a pod krkom mal bordovú, bielymi bodkami posypanú mašľu. Presnú kópiu tej hviezdoslavovskej. V očiach mal pokoru, ale v hrdle plameň a v srdci obrovskú hrdosť. Muž, štyridsiatnik, prišiel z Martina pozdraviť Hviezdoslavov Kubín. Ten muž som bol ja. A stále, aj po roku si nosím ten nádherný pocit. Vychutnával som si cestu kubínskym námestím, ľudia ma srdečne zdravili, kývali mi, smiali sa. Tak takto to mohlo byť aj za starých čias....
Prešiel rok a ja som cítil v srdci povinnosť ísť na známe miesta opäť. Pozdraviť a podať si ruku s priateľmi, usmiať sa na priateľky. Prejav Milana Gondu, spisovateľa a zároveň riaditeľa Oravskej knižnice Antona Habovštiaka bol hodný vášho dôstojného Pantheónu. Zarazilo ma však niečo iné. V dave chýbali ľudia, ktorí by si túto udalosť mali zo srdca vziať ako svoju povinnosť. Predstavitelia verejného a spoločenského života mali len veľmi riedku zostavu. Pár študentiek, akokoľvek oravsky krásnych a príjemných, túto dieru nezapláta. Chýbali mi aj tváre Hviezdoslavovho Kubína. V dave som počul povzdych, že je to z roka na rok horšie. Prečo? Oslovil niekto aj bežných občanov, že sú vítaní na tejto udalosti? Oslovil niekto oravské občianske združenia, spolky, neformálne skupiny? Verím tomu, že by ľudí bolo viac, aj keby som si navliekol skeptický plášť. Informovanosť, jej spôsob, to je veľký problém. A nikdy na ňom nebude asi tak záležať lepičovi plagátov, ako tomu, kto plagát vymyslí. Ja keď plagát je ten najjednoduchší a najalibistickejší spôsob informovania. Pozvania na takúto dôležitosť musia byť oveľa osobnejšie, oveľa emotívnejšie.
Úplne prirodzene poslala pozvánky príroda. Niektorým dámam sa neuveriteľne invenčne posadili do vlasov padajúce jesenné lístky. Bolo to milé, a pritom symbolické, estetické, viaczmyselné... Príroda pozýva. Jeden lístok som si odniesol aj ja, na taške. Nuž, a moja odpoveď bola jasná: Nemôžem chýbať...
Autor: JÁN CÍGER