Podbielčan bol expertom na mínové polia

Ako vojak z povolania a plukovník v zálohe toho na vojne prežil naozaj veľa. Načim povedať, že najmä na zahraničných vojenských misiách v krajinách čierneho kontinentu – Afriky - mu nebolo vždy najľahšie, pretože ako veliteľ sa musel neraz rozhodovať v zlomku sekundy. Vojenskú uniformu nosil od svojich štrnástich rokov najprv ako žiak Vojenskej školy Jána Žišku v Bratislave. Po jej skončení pokračoval na ženijno-technickom učilišti a ako čerstvý poručík sa dostal k ženijnému vojsku do Serede, kde zotrval až do roku l979. Po skončení Vojenskej akadémie AZ v Brne pôsobil ako veliteľ pontónovej čaty na Dunaji, neskôr ako nadporučík na oddelení bojovej prípravy na Vojenskom okruhu v Trenčíne. O tom nemôže veľa hovoriť, pretože zastával aj dve dôležité funkcie s prísnym vojenským utajením. Z Trenčína ho profesionálna dráha zaviedla k vojsku civilnej ochrany do Žiliny, kde pôsobil ako veliteľ pluku. Ako vojenského odborníka - ženistu si ho vyhliadli aj na Generálnom štábe vtedajšej Československej ľudovej armády v Prahe, kde pôsobil až do rozdelenia Československej republiky. Keď sa začali deliť sféry vojenského pôsobenia už samostatnej Slovenskej a Českej republiky, slovenským vojakom sa ušla tá zložitejšia a ťažšia vojenská misia UNAVEN v africkej Angole. Tu L. Krupa dva roky zastával funkciu veliteľa 17-členného slovenského vojenského kontingentu. Určitý čas pôsobil aj ako zástupca náčelníka slovenského ženijného vojska zahraničnej misie UNPROFOR v Juhoslávii. Na to nerád spomína, pretože sa stal obeťou konfliktu na vysokých vojenských postoch a za vpustenie odmínovača pechotných mín do mínového poľa tankových mín bol v roku 1994 repatriovaný na Slovensko. Napriek tomu bol ako expert na mínové polia a likvidáciu pechotných mín veľmi vyhľadávanou vojenskou persónou a zúčastňoval sa odborných konferencií v rámci OSN, či to už v Mozambiku, Kanade či Švajčiarsku. V Ženeve dva roky pôsobil v stálej misii OSN ako vojenský letecký atašé Armády SR.
Za účasť v zahraničných vojenských misiách vtedajší minister obrany SR Ján Sitek udelil L. Krupovi medailu za účasť v zahraničných misiách. Medailou ho vtedy minister prekvapil na oslave okrúhlych narodenín. Aj keď po 33 rokoch pôsobenia u vojska odišiel ako plukovník v zálohe do civilu, neostal so založenými rukami, ale ako skúsený vojenský dôstojník vymýšľa v Podbieli rôzne zaujímavé atrakcie. Na srdci ho hreje, že ešte ako vojenský ženijný odborník sa zaslúžil o vybudovanie nového cestného prepojenia Oravy a Liptova cez Huty. Právom sa pokladá za svetobežníka, pretože ako vojak alebo civil navštívil 17 štátov sveta, z toho štyri v Afrike. Najviac sa mu páčilo v Mexiku. Spoznávať život v cudzích krajinách mu pomohla aj výborná jazyková vybavenosť, pretože hovorí po nemecky i anglicky. Jeho súčasnou najväčšou láskou je štyri a polročný syn Matúš z druhého manželstva. S prvou manželkou majú dve dcéry. Staršia Tatiana Podolínska-Kováčová, historička a filozofka, mu pri príležitosti jeho šesťdesiatky darovala úžasnú rodinnú monografiu. V nej je výborne spracovaný celý doterajší život L. Krupu. Vojenský veterán ju do ruky chytá každý deň, pretože každá strana monografie mu niečo dôležité a významné pripomína.