Článok pokračuje pod video reklamou
O Goraloch a goralštine sa u nás veľa hovorí, ale podstata týchto termínov je málo pochopená. Goralské ľudové súbory sa prezentujú vo Východnej, v Detve, v Zuberci a na iných folklórnych podujatiach. V rádiách vysielajú goralské piesne a televízie uvádzajú vystúpenia goralských folklórnych skupín a ľudových hudieb. Vyšli aj viaceré knižné tituly, ktorých obsahom je goralský folklór, ľudové staviteľstvo, nárečie alebo piesne. Preto treba povedať čosi viac o Goraloch, doteraz žijúcich na severnom Slovensku, v južnom Poľsku a v niekoľkých severomoravských dedinách. Kto sa chce dôkladne zoznámiť s goralskou problematikou, mal by si prečítať všetky články, prípadne si ich odložiť.
Gorali sú etnografickou skupinou obyvateľstva, žijúci v horských oblastiach. Slovenským ekvivalentom slova goral je horal. V pomenovaní slovenskej etnografickej skupiny ľudí hôr je však viac zaužívané slovo goral. V strednej Európe sa priestor goralštiny nachádza v západnej časti Karpát, po obidvoch stranách hraníc medzi severným Slovenskom a južným Poľskom. V Európe hovoríme tiež o horaloch alpských.
Celá goralská oblasť sa vyznačuje špecifickým nárečím, obsahujúcim prvky slovenského a poľského jazyka s reziduami valašskej terminológie. Pre goralov je charakteristická rozmanitosť ľudového odevu, dreveného staviteľstva a bohaté folklórne tradície. Ľudové zvyky a obyčaje pretrvávajú až do dnešných čias. Goral je priateľský, pohostinný, vie sa zabaviť a zaspievať. Na Orave a poľskom Podhalí platilo, že Goral je chlap, ktorý nosí portky (súkenné nohavice), sadí zemiaky, seje ovos a stará sa o gazdovstvo. Ostatní sú cepri (hanlivý výraz pre mestských ľudí).
Duša Gorala sa formovala v osobitných historických, spoločenských a materiálnych podmienkach. Príroda a prostredie vytvárali jeho osobnosť. Veľký vplyv tu zohrala aj valašská kolonizácia. Valasi boli vysoko organizovaní pastieri, ktorí so svojimi stádami oviec obsadzovali karpatské terény a postupne splývali s pôvodným starousadlým slovanským obyvateľstvom (slovenským, moravským a poľským). Valasi sa v legislatíve riadili tzv. valašským právom. Mali väčšie slobody, ako pôvodné obyvateľstvo. Nové spoločenstvo starousadlíkov a Valachov už malo väčší pocit slobody a prejavovalo odpor voči každému násiliu. Spojením materiálnej a duchovnej kultúry pôvodného obyvateľstva a valašských kočovníkov vznikol nový človek – Goral, ktorý si vytvoril osobitný životný štýl, zvyky, obyčaje, spev, muziku, tanec a tiež aj ošatenie a obuv z miestnych zdrojov. Aj reč bola obohatená valašskou hospodárskou terminológiou. Salašnícke a geografické názvy pretrvávajú až do snešných čias: „ kľag, lesa, strunga, putira, geleta, žinčica, tiestik, veslica, hrudôfka, grapa, grúň, Redikálne, Vološin a pod.
Gorala najvýstižnejšie charakterizuje úbor a láska k piesni a muzike. Goralská pieseň a muzika je úzko zviazaná s prácou na poli, s ľudovými obradmi, zvykmi, ročnými obdobiami a výročnými sviatkami. Piesne a muzika sú kultúrnym dedičstvom, prechádzajúcim z pokolenia na pokolenie, bez notových zápisov, hraná a spievaná podľa sluchu. Väčšina goralských hudobníkov sú samoukmi. Len v najnovšej dobe vznikli zborníky goralských piesní, ktoré sú už znotované. V slovenčine ich je menej, ale v poľštine ich je veľa. Slovenské: Marián Grígeľ: Výber goralských piesní a kolied - Námestovo 2004, Miroslav Jurči: Goralské piesne z Hladovky a Suchej Hory. Poľské: Vladyslaw Motyka: Špiewnik górali polskich Milówka, Karol Chmiel: Spiewky nad Olzy i Wisly – Bielsko – Biala 1999, Jadwiga Bobrowska: Piešni ludowe regionu žywieskego – Krakow 1981, Jan Brodka: Muzyka Ziemi Žywieckiej – Warszawa 2000, Franciszek Gazda: Babiogórskie piesni z Zawoi – Krakow 1938, Lidia Blagolecka, Maciej Pinkwart: Muzyka i Tatry – Warszawa, Krakow 1992, Andrzej Kudasik: Byli chlopcy byli – Krakow 2001, Zborník Piesní Podhala, antológia – Krakow 1975.
Zaujímavosťou sú piesne s goralskou tématikou, skomponované z príležitosti apoštolských ciest sv. otca Jána Pavla II. do Poľska. Vtedy boli aj slová goralskej hymny: Góralu, czy ci nie žal“, ktorá je spoločná pre poľských i slovenských Goralov, prispôsobené na citové pohnutie sv. otca v refréne: Karolu czy ci nie žal? Karolu, vracaj do hal“.
