Ako nás informovala Marianna Štrnálová, koordinátorka projektu „Adopcia šiestich súrodencov na deväť mesiacov”, so zbierkou začali gymnazisti v apríli. Vtedy sa Marianna dozvedela o šiestich súrodencoch Horváthových od Lučenca a o Milanovi Danielovi, ktorý sa im venuje, ako len môže.
„Už predtým žiaci 3.B zvažovali, že by sa zapojili do adopcie na diaľku, v rámci krajín tretieho sveta. V medzinárodných organizáciách sa však podľa nás stráca veľmi veľa financií. Preto sme sa rozhodli, že budeme pomáhať doma, na Slovensku. V apríli nás prvýkrát navštívil Milan Daniel. Príbeh „svojich” detí porozprával v štyroch triedach a žiaci boli okamžite ochotní zapojiť sa do zbierky. Ja som príbeh porozprávala ešte v ďalších dvoch triedach, tie sa tiež pridali,” rozpráva M. Štrnálová. Študenti sa mesačne skladajú po dvadsať korún. Už sa im podarilo vyzbierať viac ako desaťtisíc korún. Tie dali na účet vytvorený na pomoc deťom. Do decembra by mali súrodencom pomôcť vyzbierať cca 30 000 korún. Koniec tohto roka však neznamená, že študenti s pomocou rodine skončia. Práve naopak. „Je to urgentná záležitosť. Tieto deti jednoducho potrebujú pomoc. Dúfam, že sa nám do nej podarí zainteresovať aj ďalších dobrovoľníkov. Za všetkým, čo robíme, je súcit a spolupatričnosť, a som šťastná, že množstvo študentov tieto city v sebe nachádza.”
Obrovskú vďaku za ochotu a dobré srdcia, ktoré sa na trsten-skom gymnáziu našli, prišiel uplynulý týždeň prejaviť aj Milan. Na krátkej besede so študentami znova vyrozprával príbeh ôsmich súrodencov, ktorí toho zažili viac, než by mnohí z nás zniesli...
Chcú najmä pomáhať
Keď skupinka dobrovoľníkov zakladala občianske združenie miniBODKA, všetci vedeli, že chcú pomáhať ľuďom na ulici. Zámer sa im podarilo naplniť. Pomáhajú bezdomovcom, drogovo závislej mládeži, týraným deťom, matkám. Ich cieľom je dostať sa k prípadu hneď, ako ich o ňom informujú. Takto sa dostali aj k ôsmim súrodencom z Lučeneckého okresu.
,,Pred piatimi rokmi nás kontaktoval známy z Lučenca, ktorí sa dozvedel o rodine dlhodobo žijúcej v katastrofálnych podmienkach. Informácie o tejto rodine sa k nemu dostali úplne náhodou od miestneho lekára. Najstarší Tomáš vtedy k lekárovi priniesol svoju najmladšiu, len niekoľkomesačnú sestričku Denisku. Bola v hroznom stave, malé telíčko dobité, skrvavené... Lekári doslova bojovali o jej život,” vracia sa v spomienkach Milan. Spolu s ďalšími členmi združenia neváhali, nasadli do auta a hneď po oznámení vyrazili na cestu do Lučeneckého okresu...
Hrôzu naháňajúci stav detí
Nájsť rodinu, o ktorej Milanovi rozprával kamarát, nebolo také ťažké. Neďaleko dediny, v lese, našli zanedbanú chatrč, v ktorej bývalo osem detí a ich rodičia. Pohľad na obydlie vyvolával hrôzu, oveľa horší bol však stav detí ,,Zistili sme, že žijú v strašných hygienických podmienkach, spoločnosť im robili ploštice a iná háveď. Oveľa horšie však bolo to, že otec všetkých dlhodobo surovo týral. Deti trpeli podvýživou, hladom, mali rôzne neliečené choroby,” rozpráva Milan. Vidieť, že na zúbožený stav detí sa mu nespomína ľahko.
Strašný fyzický stav detí bil do očí. Ich ťažký duševný stav sa začal prejavovať hneď po príchode Milana a jeho kamarátov na miesto. ,,Keď sme chceli deti naložiť do auta a odviezť preč, rozutekali sa po lese. Dlho sme ich naháňali, volajúc, že im nechceme ublížiť, ale pomôcť. Neverili... Podarilo sa nám ich chytiť všetky, pri niektorých sme však museli použiť aj fyzickú silu, aby sme ich dostali z toho prostredia,” spomína Milan na prvé stretnutie so súrodencami Horváthovými. Do prípadu sa okamžite zaangažoval aj sociálny úrad v Lučenci. Úradníci aj napriek Milanovým prosbám, aby to nerobili, deti rozdelili do rôznych zariadení. Vtedy bolo ešte všetkých osem súrodencov na Slovensku. Najmladších dvoch - dnes už nikto nevie akým právom a za akých podmienok – úrady dali na medzinárodnú adopciu do Talianska. Ďalšie dve deti sa ocitli v Diagnostickom centre v Ružomberku, kde pôsobí aj Milan.
Na čo si to robil?
,,Myslel som, že keď sociálny úrad vie, čím všetkým deti prešli a čo všetko si vytrpeli, bude sa im snažiť pomôcť. Nečakal som, že ich krátko po oslobodení od otca-tyrana, budú trápiť oddelením od jediných blízkych osôb... Keď k nám chlapci prišli, smutne sa ma spýtali, načo som im pomáhal, keď im toto urobili. Vraj by radšej zniesli podmienky, v ktorých žili, ale boli by spolu, než byť v lepšom, ale jeden bez druhého. Jeden z nich sa vtedy na mňa obrátil so slovami: ,,Ujo, keď sme chránili život našich súrodencov pred otcom, nikto sa nás neopýtal, ako sme to dokázali. Ale prečo po tom, čo sme sa o nich starali, sa nás teraz nikto nepýta, či chceme byť bez nich?” Keď som vtedy počul tie slová, akoby mi vyrazilo dych a hneď vdýchlo druhý - silu, aby som sa opäť pokúsil dať túto rodinu dohromady,” rozpráva Milan. Vymyslel niečo iné – zobrať si s priateľkou deti do pestúnskej starostlivosti.
Chcú len domov
V spolupráci s OZ miniBODKA sa teda zameral na získanie financií, za ktoré by mohol pre deti kúpiť domček, v ktorom by opäť našli domov. Spočiatku premýšľali aj nad bytom. No deti trpia depresiami a strachom z uzavretých priestorov, jediným riešenie je teda dom. ,,Súrodenci už neveria, že niekedy budú mať späť svoju rodinu. Snažíme sa im naším správaním ukázať, že rodina by mala byť samozrejmosťou. Chceme, aby pocítili teplo vlastného domova a mohli povedať spolužiakom v škole - Aha, toto je môj otec! Toto je moja rodina!
Ak sa Milanovi podarí zo sponzorských darov získať dostatok peňazí na kúpu rodinného domu pre súrodencov Horváthovcov a ak ich získa do pestúnskej starostlivosti, bude robiť všetko pre to, aby týchto šesť detí, ktoré sú na Slovensku, skontaktoval aj s ich súrodencami v Taliansku.
V budúcom čísle sa podrobnejšie vrátime k smutnému príbehu detí, ktorým trstenskí gymnazisti pomohli a pomáhajú.
