kompletne dobudované.
Nápad vytvoriť na Orave trvalú expozíciu pripomínajúcu život našich predkov vznikol pred desiatkami rokov. V tom čase prichádzali z rôznych strán návrhy na umiestnenie skanzenu. Jedni chceli, aby sa dreveničky nainštalovali v Dolnom Kubíne, iní ich chceli situovať pod Oravský hrad, objavili sa dokonca snahy vybudovať skanzen pri Oravskej priehrade, či v Oraviciach. Našlo sa však aj zopár takých, ktorí za ideálne miesto na výstavbu múzea určili Zuberec. „Podmienok pri výbere najvhodnejšej lokality bolo viac. Dôležité bolo, aby stredom pretekal potok, terén nesmel byť rovný, ale členitý, s rôznymi kopčekmi, potôčikmi, stromami. Napokon teda ako najlepšie miesto vyšlo práve to, kde stojí skanzen dnes,“ spomína na začiatky zrodu Múzea oravskej dediny Ondrej Šiška zo Zuberca, ktorý pri výstavbe pôsobil ako stavbyvedúci. Veľkú zásluhu na súčasnom umiestnení skanzenu má podľa jeho slov dnes už nebohý František Filek. „Poznal sa s vtedajším riaditeľom Pamiatkostavu, s ktorým mal veľmi dobré vzťahy.“
Z finančníka stavbyvedúci
V roku 1970 pracoval Ondrej Šiška, stavebný technik zo Zuberca, v nižnianskej Tesle. Mal veľmi dobrú pozíciu, práci rozumel, prestupovať inam nemal dôvod. Práve v tom roku sa však na neho obrátili ľudia, ktorí sa starali o výstavbu skanzenu na Brestovej. „V tom čase už bol vytvorený kolektív, ktorý zorganizoval F. Filek. Všetko to boli chlapi pracovití, s množstvom skúseností z tesárstva. Pamiatkostav však natrafil na problémy s nedostatkom technických pracovníkov. Skupinu robotníkov riadili len na diaľku. Po čase však prišli na to, že by bolo potrebné dosadiť na stavbu niekoho stáleho. A asi preto, že pochádzam priamo zo Zuberca, si spomenuli práve na mňa. Za jeden deň vybavili moje ukončenie pracovného pomeru v Tesle a okamžité presunutie na nové miesto,“ opisuje pán Ondrej cestu, ako sa doslova zo dňa na deň ocitol pri výstavbe skanzenu. Aklimatizovať sa a zvyknúť si na novú prácu sa mu však podarilo pomerne rýchlo.
Chýbali povolenia
Človek zvyknutý na dodržiavanie zákonov a mnohých pravidiel veľmi skoro zistil, že pri stavbe skanzenu mnoho vecí „škrípe“ a nesedí. Najskôr chýbali povolenia na stavbu, potom sa objavili problémy s financiami, s projektovou dokumentáciou, s materiálom. Často sa stávalo, že robotníci nedostávali výplaty načas. „Boli to však chlapi zo susednej dediny, roboty vtedy nebolo toľko ako dnes. Boli preto radi, že to majú tak blízko a že vôbec majú čo robiť. Aj napriek mnohým ťažkostiam pracovali usilovne, nereptali, a tak sa nám darilo napredovať,“ vyzdvihuje prácu robotníkov, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie múzea.
Ako stavba lega
O tom, že postaviť takýto komplex pripomínajúci tradičnú oravskú dedinu spred polstoročia, nebolo vôbec jednoduché, vedia najlepšie tí, ktorí osobne priložili ruky k dielu. A čudovať sa nemožno ani tomu, že výstavba trvala tak dlho. Veď za rok stihli robotníci v skanzene vybudovať, či už vytvorením napodobeniny tradičného domu, alebo jeho premiestnením z pôvodného miesta, maximálne tri dreveničky. „Vopred bola určená štúdia, podľa ktorej bolo zrejmé, ktoré domy do skanzenu pôjdu. Najskôr sme ich museli na dedinách rozobrať, každú jednu časť očíslovať, aby sme vedeli, čo k čomu patrí a všetky časti previezť sem. Ak boli niektoré kusy zlé, museli sme namiesto nich vyrobiť nové. Všetko sme tu konzervovali a napokon skladali ako lego,“ približuje spôsob výstavby múzea O. Šiška.
Dokončený? Ani zďaleka!
Prvá etapa skanzenu musela byť ukončená a sprístupnená verejnosti už v roku 1975. Pán Ondrej spomína, že im pribudlo v tom čase veľa práce. Museli robiť všetko pre to, aby prvú vetvu stihli dokončiť načas. „Našťastie sme to stihli a časť skanzenu sa nám podarilo sprístupniť verejnosti,“ konštatuje. Skupina stavebníkov vo výstavbe pokračovala naďalej a, ako hlavný stavbyvedúci poznamenal, ešte ani dnes nie je skanzen kompletne dostavaný. ,,Po mnohých zmenách, počas ktorých sa napokon skanzen stal majetkom obce Zuberec, som dúfal, že po rokoch sa predsa len opäť začne s dobudovávaním múzea. No, žiaľ, nejde to tak, ako by malo. V areáli treba dostavať najmä drobnú architektúru. Chýbajú tu studne, drevené oplotenia okolo dreveníc, sochy, lavičky, dorobiť by bolo treba chýbajúce vetvy inžinierskych sietí, cesty, chodníky,“ vymenúva Ondrej. V súčasnosti je majiteľom pamiatky obec, práve ona by sa teda mala snažiť o dobudovanie múzea. Nie je však vždy všetko také jednoduché, ako sa zdá. „Určite sa snažíme a robíme všetko pre to, aby sme skanzen dobudovali. No nerátame s tým, že budeme do dobudovania posledného objektu vkladať obecné financie, snažíme sa teda získať nejaké peniaze z externých zdrojov. Pracujeme na projektoch, ktoré budeme v prípade, že vyjdú výzvy, predkladať, či už na ministerstvo kultúry alebo na európske fondy. Drobné úpravy, ktoré tam treba doriešiť, však dorábame priebežne,“ vyjadril sa starosta obce Vladimír Šiška. ,,Netvrdím, že obec sa o to nestará. Skôr si myslím, že dnes chýbajú ľudia, ktorí by boli maximálne zanietení pre takúto prácu. Budovať podobné pamiatky sa totiž nedá s vidinou zisku veľkých peňazí a dnes, žiaľ, sa väčšina ľudí pozerá práve týmto smerom,“ dodáva skepticky. ,,Strávili a odpracovali sme tu dlhé roky. Teraz mi je ľúto, keď si predstavím, s akou chuťou tu vtedy majstri pracovali a dnes už takýchto nájdete len veľmi ťažko.“
Nedostatok peňazí
V Múzeu oravskej dediny v Brestovej sa nachádza vyše pätnásť objektov z rôznych kútov Oravy. Okrem nich sa však pôvodne počítalo ešte s jedným, ktorý v ,,drevenej dedine“ zatiaľ nenájdete. Celkovú dedinskú scenériu mala popri mlyne, zvonici a ďalších dreveničkách dotvárať klasická píla na pílenie dreva. Ona tam síce v podstate je, akurát však ešte stále rozobratá a uložená v miestnom sklade. Nie sú totiž peniaze na jej opätovné ,,vzkriesenie“.