Článok pokračuje pod video reklamou
Spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš (1934) bol na Orave hosťom 17. ročníka Dilongovej Trstenej. Zhovárali sme sa s ním najmä o trstenskom rodákovi Rudolfovi
Dilongovi a jeho básnickej generácii – katolíckej moderne.
Čo hovoríte na podujatie, akým je Dilongova Trstená?
- Bolo dobrým počinom, že takáto tradícia vznikla a úžasné je, že trvá už sedemnásť rokov. Dilong je básnik, ktorý si zaslúži pozornosť. Jeho dielo možno chápať aj ako duchovnú či náboženskú poéziu, ale príťažlivé je aj pre laickú verejnosť. Jeho kontroverzný život – v tom zmysle, že bol rehoľníkom a jeho tvorba obsahuje búrlivé objavovanie sveta vo všetkých jeho vrstvách, nadzemných i podzemných. Popri Jankovi Silanovi, ktorý bol, aspoň podľa mňa, básnik bez bázne a hany, a Paľovi Ušákovi-Olivovi je Dilong jeden z najlepších predstaviteľov katolíckej moderny.
Ako básnika ste ho spoznali už aj pred jeho emigráciou?
- V čase, keď už bol hotovým básnikom, som, tuším, jeho básne ešte nečítal. Ale neskôr na gymnáziu, zhruba medzi štrnástym a osemnástym rokom, som čítal veľa poézie – českej, slovenskej i inej, a medzi nimi aj Rudolfa Dilonga. V tom čase bol už zaradený medzi nežiaducimi autormi, o ktorých sa nehovorilo a boli vyradení z knižníc. Našťastie, v našej gymnaziálnej knižnici bol knihovníkom náš kamarát-spolužiak, ktorý tých vyradených autorov odložil a my sme si ich potom mohli prečítať. Tam som sa zoznámil s Dilongovými knižkami a dodnes si pamätám ich krásne názvy: Slávne na holiach, Helena nosí ľaliu, alebo Muškát, ktorý napísala akože Ria Vale, ale vieme, že to bol Dilong. S ďalšími jeho útlymi zväzkami som sa potom zoznámil až začiatkom deväťdesiatych rokov. Pravda, to už Dilong nebol medzi živými – jeho knižky mi priniesli moji príbuzní, ktorí žili v emigrácii.
V emigrácii vydal toho veľmi veľa, nemáte pocit, že v tej kvantite sa kvalita stráca?
- Áno, mám. To už bol iný Dilong, nie ten predvojnový. Bol to Dilong boľavý a sklamaný, ktorý túžil, trápil sa, ktorý hľadal sám seba – básnika Rudolfa Dilonga, toho radostného a istým spôsobom rozšafného. Ale vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré ovplyvnili jeho osud, ho už nemohol nájsť.
Príčinou bola zrejme strata kontinuity, prerušenie kontaktov s koreňmi...
- To bolo záhubou nielen pre neho, ale pre mnohých emigrantov. Napríklad aj Jozef Cíger-Hronský – od momentu emigrácie akoby to už nebol on. Výnimkou je možno Karol Strmeň, ktorý bol vynikajúci básnik a prekladateľ. V Amerike urobil aj solídnu kariéru (prednášal tam na univerzite), ktorú by doma počas komunizmu nebol dosiahol. Myslím si, že Strmeňa by bolo treba nejakým spôsobom vrátiť na Slovensko. Bolo by ho treba vydať, hovoriť o ňom a možno aj vytvoriť nejaký jeho memoriál.
Nie je na Slovensku slabá starostlivosť o našich autorov? Ich súborné diela vychádzajú málo.
- Na východnom Slovensku je Vydavateľstvo Michala Vaška, ktoré vydalo napríklad veľké, asi 1000-stranové vydanie Mikuláša Šprinca, vydali tiež Veigla, Slavkovjana, Žarnova, aj jedného zo zabúdaných básnikov katolíckej moderny Jána Harantu.
Nemalo by tejto veci venovať väčšiu pozornosť aj ministerstvo kultúry?
- Malo, ale zrejme tam nie sú ľudia, ktorí vidia aj takéto osobnosti. Tí, ktorých sme spomínali, boli naozajstnými osobnosťami jednak preto, že boli veľkými básnikmi, a jednak preto, že ich osud bol nezávideniahodný. Napriek tomu, že vlasť ich vypudila do zahraničia, nezanevreli na ňu a naďalej o nej vrúcne mysleli a písali.
