V Oravskom Veselom majú poklad

Sto rokov je dosť dlhý čas na to, aby človek v živote veľa skúsil, toľko ako Angela Boráková. Babka Boráková nepochádza z Oravského Veselého. Na Oravu sa presťahovala so svojím manželom v polovici tridsiatych rokov minulého storočia. Ona pochádza z Turia, jej nebohý manžel zo Snežej. Vzhľadom na babkin vek a zdravotný stav sa o jej živote dozvedáme najmä z rozprávania najbližšej rodiny.
„Podľa našich výpočtov mohli babka s dedkom prísť do Oravského Veselého niekedy okolo roku 1935,“ hovorí starosta obce. „Keď sem prišli, nemali tu nikoho. Zaklopali na dvere u úplne cudzích ľudí a poprosili ich o prichýlenie. A v tom je veľký rozdiel oproti dnešnej dobe, že vo Veselom ich bez všetkého prijali. Dnes to už nedokážeme pochopiť - že sem príde cudzí človek a pod mojou vlastnou strechou býva niekoľko rokov. Starkí tu nemali nikoho známeho, nič v rukách, ani len kúsok zeme.“
Borákovci bývali v podnájme niekoľko rokov. Ľudia z dediny im prenajali kúsok poľa, aby si mohli niečo vypestovať. O tom, že mladí manželia boli podnikavé typy, svedčí aj fakt, že vo Veselom založili mliekareň, vyrábali maslo, založili tu aj pílu, kde si sami dokázali vyrábať elektrinu. Mliekareň aj píla fungovali do znárodnenia, potom Borákovcom všetko vzali. Bola to neskutočná rana osudu pre ľudí, ktorí všetko vybudovali v pote tváre, a mávnutím ruky o to prišli. „Otec zvykol spomínať na vojnu, že ich vojaci takmer postrieľali, lebo im naši nechceli dať všetky kanvy. Otec sa vzpieral, istý čas dokonca za to i sedel,“ spomína si jedna z dcér.
Angela Boráková porodila 13 detí. Z nich len osem sa dožilo dospelosti. „Nikdy o tom nehovorila, nikdy sa nesťažovala. A nespomínam si, že by nás niekedy udrela,“ hovorí dcéra Margita. „Mali sme šťastné detstvo. Nič nám nezakazovali, nekričali na nás... Len otec dookola verklíkoval ako Lenin: deti moje, učte sa, aby ste sa nemali tak zle, ako som sa mal ja.“
Súrodenci sa učili zodpovednosti jeden od druhého. Ich charaktery formoval život. Ako to kedysi bývalo, starší vychovávali mladších. Aj keď išla mama rodiť, sami jej zháňali pomoc. Krútia hlavou, že si nespomínajú, že by mala akékoľvek susedské spory, skôr naopak. „Občas stretnem starších ľudí, ktorí sa ma na ňu pýtajú, či ešte žije, ako sa jej darí. Úplne cudzí ľudia... Babka sa snažila s každým dobre vychádzať,“ spomína vnuk Vladimír Borák. „V tomto dome sa každému žilo dobre. A hádam každý, kto sme sa osamostatňovali a zakladali rodiny, u nej pár rokov býval...“
„Naša mama nefajčila, nepila, nevadila sa, nehašterila. A to je asi recept, ako sa dožiť stovky,“ domnievajú sa s úsmevom jej dcéry. O pani Angelu sa v súčasnosti stará dcéra Vincencia. V súčasnosti má babka 16 vnúčat, 32 pravnúčať a 7 prapravnúčať. K narodeninám jej prišla zablahoželať najbližšia rodina, aj zástupcovia obce.