Postupne sa z neho vytráca „Coubertinovské“: „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“. Medzinárodnému olympijskému výboru sa darí prostredníctvom diplomatického lobingu oslovovať nadnárodné zväzy, ktoré do dejiska olympiád doslova distribuujú tie najväčšie hviezdy. Príkladom bol v roku 1992 basketbalový Dream team z USA. Neskôr svoju škatuľku povolila v rámci zimných olympijských hier kanadsko–americká NHL. Rastúca sledovanosť a následný príliv financií z televíznych práv spravilo z olympijských hier kolos, kde sa na ideály starého baróna De Coubertina príliš nehľadí. Doping je jasným odkazom toho, čo je človek kvôli úspechu schopný vykonať. Národné zväzy ponúkajú za víťazstvá tučné odmeny, čo vzhľadom k drine a odriekaniu športovca nemusí byť adekvátne. Viacerí olympijskí víťazi investujú do samotnej prípravy viac, než zinkasujú za olympijské zlato. Sláva a nezmazateľný zápis do olympijských dejín je nesmierne silným magnetom. Oravskí športovci si v minulosti takisto odniesli svoje poznatky. Nesiahli síce na medailové stupne víťazov, olympijský duch v nich však zostal vrytý natrvalo. Ťažko povedať, prečo viackrát nedokázali prekonať svoj tieň. Olympijská atmosféra a dianie dokazuje, že mať natrénované nestačí. Psychická odolnosť a sebadôvera je v konečnom dôsledku jednou z najpodstatnejších vlastností. Viacerí skúsení slovenskí športovci svoju výkonnosť taktiež nepotvrdili. Pamätné vyjadrenie raz poskytla známa česká triatlonistka Renáta Berková, ktorá skončila počas olympiády v Sydney na 29. mieste, čo bol v tom čase relatívne dobrý výsledok: „Našťastie sme pretekali hneď v úvodný deň olympijských hier. Inak neviem, ako by som dopadla. Ak nie ste obrnený hrubou „hrošou kožou“, celá atmosféra olympijských hier vás môže priam pohltiť a nepodáte výkon, ktorý ste si predsavzali.“
Niečo podobné bolo badať aj v tohtoročnej slovenskej výprave, a to hneď vo viacerých prípadoch. Vo vodnom slalome Slováci dominovali, čo nemusí byť v budúcnosti pravidlom. Fanúšikovia športu však mali možnosť vidieť aj obraz, ktorý neveští nič dobré. Viacerí olympionici sú už dávno po zenite. Počnúc dvakrát striebornou Martinou Moravcovou, končiac zápasníkom Attilom Bátkym. Veľkým ukazovateľom rozvoja športu v krajine je účasť kolektívnych športov. Čína síce v celkovej medailovej klasifikácii porazila USA, no Američania atakovali okrem mužského futbalu popredné priečky takmer vo všetkých kolektívnych hrách. Čo si myslia o výsledkoch slovenských športovcov na hrách 29. olympiády dvaja z oravských odborníkov a trénerov?
Barnabáš Üveges: „Bolo evidentné, že sa slovenská výprava spoliehala na vodných slalomárov. Je výborné, že sa medailové ambície naplnili vrchovatou mierou. Čo sa týka atletiky, okrem Lucie Klocovej, ktorá zaostala 19 stotín za osobným rekordom, nemôžem byť spokojný. Libor Charfreitag zaostal na osobákom 2 metre. Martina Hrašnová hodila tesne pred olympiádou takmer svetový rekord. Na olympiáde za ním zaostala o 5 metrov, čo rozhodne nesvedčí o vyladení formy. Oveľa viac som čakal od Jozefa Gönciho. Z atlétov podal výkon na úrovni svojich možností desaťbojár Slaven Dizdarevič a to aj napriek tomu, že bojoval so sebazaprením. Lepšie vyhliadky pre slovenský šport však nevidím. V kolektívnych športoch sa presadiť nedokážeme. Chýba celková podpora športu zo strany štátu. Londýn 2012 môže byť z tohto pohľadu zlomový.“
Ján Buc: „Už šéfka slovenskej atletiky sa na margo vystúpenia niektorých reprezentantov vyjadrila, že ich prístup nebol adekvátny olympijským hrám. Potešili ma výkony vodných slalomárov. Bolo vidieť, že sú výborne pripravení. Pre mňa je však nepochopiteľný výkon Ondreja Kutlíka, ktorý zaostal za svojím optimom v dvojboji o 15 kilogramov. Neviem, aký tréning mali naordinovaný, ale to, čo sa stalo Martinovi Tešovičovi, je nepochopiteľné. Som toho názoru, že v rámci fungovania zväzov by sa mal v určitých oblastiach vykonať zásadný rez. Dlhodobo platíme centrá talentovanej mládeže, ktoré v konečnom dôsledku neprodukujú reprezentantov. Takéto dotovanie je jalové. Viacerí funkcionári nemajú podľa mňa vo výkonných výboroch jednotlivých zväzov čo robiť. Je predsa zarážajúce, aby rodičia platili svojim deťom reprezentačné výjazdy.“
Autor: TB
