So špecializovanou prípravou a koncentrovaním sa na volejbal začal v 18 rokoch. Za veľmi krátky čas dokázal získať dva majstrovské tituly v drese bratislavského VKP a reprezentačné tričko. V reprezentácii odohral na poste univerzála zaujímavé stretnutia proti vicemajstrom sveta z Poľska, Čiech a Bulharska. Išlo buď o euroligu, alebo o priateľské zápasy. To všetko stihol za tri roky sústredenej prípravy.
Na jar v roku 2000 absolvoval historicky najúspešnejší volejbalový klub Slovenska – VKP Bratislava sústredenie v Dolnom Kubíne. Vtedajší tréner si ihneď všimol kvality a potenciál Borisa a navrhol mu skúšku v Bratislave. Od augusta toho istého roka sa začala krátka, no zaujímavá kariéra Oravca, ktorá bola popretkávaná množstvom vzostupov a pádov. „Vyhovovalo mi vstúpiť do VKP. Popri tréningoch som začal študovať na tamojšej ekonomickej fakulte. Prvý rok som bol súčasťou juniorského a B tímu VKP. Neskôr som sa začlenil do Áčka,“ uviedol B. Demeter. Kým prvá sezóna bola rozbehová, v druhej jeho hviezda žiarila naplno. „Po dvoch rokoch vo VKP som absolvoval univerziádu v Pekingu, kde Slovensko obsadilo 11. miesto z 24 tímov. Tretia sezóna vo VKP Bratislava bola pre mňa majstrovská. Ďalšiu sezónu v roku 2005 sa „dlháň“ z Oravy pripravoval na svetovú univerziádu v tureckom Izmire. Trénerovi Pavelovi Třešňákovi sa hra Borisa určite pozdávala, nehovoriac, že svojím herným prejavom oslovil vtedajšieho trénera VKP Zdeňka Haníka, ktorý ho reprezentačnému trénerovi vrelo odporučil. Turecký Izmir bol v porovnaní s Pekingom pre slovenský volejbal ešte úspešnejší. Slovenskí vysokoškoláci dokázali pokoriť veľmoc za „Veľkou mlákou“. Ich konečné 8. miesto bolo prekvapujúce, zároveň potešujúce. „Priznám sa, bol som náhradník za Andreja Barbierika, ktorý patril medzi najlepších v extralige.“ Už v roku 2004 však začalo Borisove trápenie. Oravčan začal so serióznym tréningom neskoro, načo jeho telo nebolo pripravené. V spomínanom roku absolvoval prvú operáciu ramena. Artroskopický zákrok si vynútil patričnú rekonvalescenciu. Začiatkom roka 2005 sa zapojil do extraligy, ale po dvoch mesiacoch sa bolesť ramena vrátila. „Odstránili mi výrastky. Zdalo sa byť všetko v poriadku. Akonáhle sa mi problémy vrátili, začali sme hovoriť o chronickom probléme.“ Bratislavské VKP obsadilo v sezóne 2004/2005 2. miesto za Prešovom. Ambície najlepšieho slovenského klubu siahajú jedine k zisku titulov. Boris Demeter bol súčasťou celku, ktorí v nasledujúcom roku vrátil titul do Bratislavy. Za nimi zostalo ďalšie silné družstvo z východu - Humenné. „Podával som relatívne dobré výkony. Celkovo som bol so sezónou spokojný. Dúfal som, že nadchádzajúca môže byť ešte lepšia.“ Na záverečnom sústredení počas posledného dňa, posledného stretnutia a posledného setu nešťastne doskočil a vyvrtol si koleno. Diagnóza - Boris si roztrhol predný krížový väz, poškodil chrupavku a meniskus. Ihneď absolvoval plastiku kolena. Lekári mu odporučili polročnú pauzu. Zranenie kolena je vo volejbale bežné. „Poznám kamarátov, ktorí majú za sebou 12 operácií kolien a stále hrajú.“ Vedenie VKP mu vybavilo výborný rehabilitačný pobyt vo vojenskom zariadení na Lešti, kde strávil dva mesiace. Celková rekonvalescencia vyzerala bez problémov. Opäť sa však objavili problémy s ramenom a nasledovala druhá operácia.
Boris má pozdĺžne natrhnutú manžetu rotátora. Pri smečoch má v ramene pichavú bolesť. Druh operácie, ktorý by musel ešte absolvovať, sa na Slovensku robí málokedy. V prípade Oravčana by bola úspešnosť neurčitá. „Veril som, že už nič horšie sa mi nemôže stať. Podarilo sa mi doštudovať a jediné, čo som chcel, bolo hrávanie. V klube so mnou takisto počítali. Operácií a zdravotných problémov som mal plné zuby. Trpezlivo som čakal na príležitosť, kedy budem môcť nastúpiť. Mojím „klincom do rakvy“ bolo cykloturistické podujatie Okolo Tatier v roku 2007. Na zranenej nohe som si zlomil jabĺčko v kolene. Vtedy som si definitívne povedal, že končím. Svoj postoj som oznámil šéfovi VKP – Ivanovi Husárovi, ktorý nebol z celkovej situácie dvakrát nadšený.“
Konečný ortieľ nad kariérou jedného z najväčších volejbalových talentov bol vyrieknutý. Volejbalový kolotoč bude prirodzene pokračovať aj bez Borisa Demetera. Slovenský volejbal sa pomaly dostáva do formy. Slovenskí hráči už viackrát potvrdili, že nie sme volejbalovým trpaslíkom. Boris Demeter mal potenciál byť pri tomto vzostupe. Jeho volejbalové sny mu zmrazilo podlomené zdravie, ktoré športovec potrebuje zo všetkého najviac. So začlenením sa do bežného života nemal najmenší problém. Polroka strávil v Austrálii, kde získal Cambridge certifikát z angličtiny. Do januára 2008 pracoval na ministerstve životného prostredia. K volejbalu ho to však ťahá neustále. Predminulý víkend zorganizoval v spolupráci s otcom Tiborom a Petrom Gašparíkom 1. ročník medzinárodného volejbalového turnaja mužov – Dolný Kubín Cup. Boris je jedným z tých, ktorý sa môžu pokúsiť o opätovný rozvoj volejbalu v Dolnom Kubíne.
