Hry 29. olympiády poskytovali skvelé zážitky nielen divákom pred prijímačmi, ale aj prítomným športovcom. Hlavné mesto Číny sa podľa viacerých vyznamenalo. Organizačný tím reagoval promptne všade tam, kde to bolo potrebné. Slovenská reprezentácia zaznamenala úspechy, ktoré možno charakterizovať ako jedinečné. Slovenskí vodáci sa síce predviedli, no nemali by sme byť priveľmi naivní.
Ondrej Kutlík bol jediným oravským zástupcom na olympiáde. Jeho vystúpenie bolo odzrkadlením situácie, ktorá vznikla v slovenskom tíme vzpieračov. Na Ondrejovi ležala ťarcha a on si to náležite uvedomoval. Olympijská atmosféra veru zamávala aj s takým skúseným „harcovníkom“. S 12. priečkou je možné vyjadriť spokojnosť. S dosiahnutým výkonom je to však o čosi horšie.
Na olympijské hry ste neodchádzali s prehnanými ambíciami. Naplnili ste aspoň tie, ktoré ste si stanovili krátko pred odletom?
- Umiestnenie celkom ušlo. Zaostal som však za výkonom, čo vo mne vyvoláva zmiešané pocity.
Na Štíte Bobrova, kde v podstate o nič nešlo, ste trhali 160 kilogramov a nadhodili rovných 200 kg. Na olym-
piáde ste dosiahli oveľa nižšie hodnoty. Prečo?
- V Bobrove ma netrápil problém s upravovaním váhy. Je však pravda, že som olympijskú atmosféru neznášal najlepšie. Tlak, aklimatizácia a celkové prostredie na mňa vplývali dosť zle.
Väčšina športovcov hovorí o tlaku, ktorý je na nich vyvolávaný. Dá sa vôbec v takej napätej atmosfére seriózne sústrediť na výkon?
- Sústrediť sa určite dá. V mojom prípade to však bola veľká udalosť. Olympijské hry sa nekonajú každý deň. Nepomohlo mi ani zranenie Martina Tešoviča. Pozornosť sa tým upierala jedine na môj výkon. Bál som sa, aby som nevypadol. Chcel som zdvihnúť základnú váhu.
Môžeme hovoriť o psychickom zlyhaní?
- Určite. Natrénované som síce mal, ale z obavy nevypadnúť som podal taký výkon, aký som podal.
Čo sa stalo pri poslednom pokuse v nadhode?
- Po čase sa mi ozvali kríže a to v tej najnevhodnejšej dobe. Ale čo už, stáva sa.
O propagáciu Slovenska sa staral aj slovenský dom. Koľkokrát ste ho navštívili?
- Bol som tam dvakrát. Samozrejme, ochutnal som tam halušky. Musím priznať, že boli oveľa chutnejšie, ako keď ich jedávam na Slovensku.
Ako ste vnímali olympijskú atmosféru? Navštívili ste aj iné športoviská?
- Všímali sme si všetko navôkol.
Pokračovanie na 31 . strane
Dokončenie z 29 . strany
Na olympiáde sa stretáva športová špička z celého sveta. Pre začínajúcich športovcov by to bola rozhodne zaujímavá skúsenosť. Navštívil som hlavný štadión. Pozrel som si súťaže v bedmintone. Kolegovia boli na plávaní.
Od Martina Tešoviča sa čakala medaila. To, že sa zranil, je jednoducho smola. Výkony, ktoré bolo potrebné dosiahnuť k zisku medaily, však boli väčšie, než sú jeho osobné rekordy. Mal na zisk medaily?
- Myslím, že na medailu mal. Usudzujem to podľa toho, že viem, aké výkony podával na tréningoch. Som presvedčený, že sa mohol pobiť o medailové priečky.
Čo sa dialo, keď začali Slováci získavať medaily?
- Keď sa niekomu podarilo získať medailu, tešilo nás to. Ihneď sa to prejavilo na celkovej atmosfére v slovenskej reprezentácii.
Aký dojem na vás urobili samotní Číňania?
- Sú to veľmi úctiví a úslužní ľudia. Mal som z nich veľmi dobrý dojem.
Niektorí zahraniční novinári stavali pekingskú olympiádu do úlohy akéhosi policajného zákroku. Čo je na tom pravdy?
- Netvrdil by som, že to bolo všetko ako v policajnom štáte. Kolegovia Rudolf Lukáč a Martin Tešovič zažili oveľa väčšie kontroly v americkej Atlante. Nepociťoval som nejaké obmedzenia. Kontroly však musia byť. Predsa len, na olympiádu prichádzajú ľudia z celého sveta a nikdy neviete, kto, kde a čo chce vykonať.
Boli ste na zahajovacom ceremoniáli?
- Áno bol. Malo to výbornú myšlienku a zrealizované to bolo perfektne. K tomu netreba veľa slov.
Očakávali ste v nižších váhových kategóriách také presadenie vzpieračov z ázijských krajín?
- Ázijci sú už niekoľko rokov dobrí. V Pekingu svoje postavenie akurát potvrdili. Pre nás ich výsledky neboli žiadnym prekvapením.
Aké máte plány po olympiáde? Idete oddychovať?
- Oddýchnem si v práci. Dám si do poriadku telo, aby sa mi nedoliečené zranenia nevrátili znova v budúcnosti.
Nevylučujete svoje ďalšie pôsobenie vo vrcholovom vzpieraní?
- Rád by som sa zúčastnil veľkých vzpieračských podujatí. Neviem však, čo mi na to povie moja telesná schránka.
Z vašich vyjadrení cítiť skepticizmus. Je to kvôli dosiahnutému výsledku v Pekingu?
- Áno. Myslím si, že som svoje predstavenie v Pekingu mohol ovplyvniť oveľa viac. Boli to všetko záležitosti, ktoré som mal vo vlastných rukách. Človek si hovorí, „že nie sú každý deň Vianoce“. Mohli však nastať práve na olympijských hrách.
(TB)
