Marie hovorila: Pamätal si všetko nielen z detstva, pamätal si historické udalosti, podrobnú históriu kraja, každého z obce poznal, robil kronikára do 85-ky, na smrteľnej posteli hovoril manželke ako sa spoznali, aká kľukatá bola história ich lásky. Mamka si z toho nepamätala nič, poznamenala smutno Marie. Taký vek a takú jasnú myseľ by som si chcel dlho zachovať, pomyslel som si...
Poznám skôr opačné príbehy... banálne, smutné, i veselé. Banálnou je strata kľúčov. Alebo okuliarov. Alebo rukavíc. Alebo klobúka. Aby som neoohováral, radšej o sebe: Klobúk som zabudol v Hořicích v Podkrkonoší, možno u Jirku, u Marie, u Šárky, v restauraci U legionáře, na intráku, kde sme spali, na výlete do Krkonôš, na záchode na kľučke zavesený... Nenašiel sa. Dáždnik(y) som nechal v zelovoci, v Jednote, v knižnici, v autobuse (našiel sa, ale telefonoval som na všetky strany, stálo to nás to 72 Sk), iný mi doniesla moja bývalá žiačka, ktorá videla, že dáždnik vykladám na policu v autobuse. Manželka mi kupuje lacné dáždniky u Číňana, do zásoby. Ročná spotreba nepresahuje európsky priemer senility: tri dáždniky za rok. Horšia momentálna situácia je v súčasnosti najsúčasnejšej: strácajú sa mi knihy. Zapisujem si, komu som ktorú požičal. Zápisy sa mi strácajú. Tie, ktoré sú aktuálne. Neaktuálne nachádzam v zošitoch, v poznámkach, v knihe spotreby vody v bytovke, v adresári. Na neaktuálnych sú napísané knihy, ktoré majú akési divné tituly... Mal som ja vôbec podobnú knihu? Pýtam sa kolegov na knihy, ktoré mi dávno vrátili. Tvária sa pritom približne takto: Načase, že už neučíš! Podľa vzoru JKB si píšem do kníh: Táto kniha bola ukradnutá z knižnice... a moje meno. Do mestskej knižnice som vrátil dve knihy, ktoré patria niekomu inému, lebo pečiatky v nich nie sú. Pani Oľga mi s úsmevom vrátila knihu Posledné tri minúty - úvahy o konečnom osude vesmíru. Prisahám, že neviem, komu som túto knižku čmajzol, ako sa ocitla v mojej knižnici. Aj keď si už zapisujem výpožičky, stratila sa mi vzácna knižka, ktorú som splácal pol roka (Who ist who v Slovenskej republike), stála iba 5 000 Sk, doma nie je, rodina ju nemá, kde je? Pomôžete mi, ľudia? Pomôžete, kamaráti? Prizná sa niekto? Bývalý kolega (zhruba v mojom veku) telefonuje manželke z mesta: Čo si mi kázala kúpiť? Telefonuje, hoci to má napísané na lístku v peňaženke. So spolužiakom Jozefom sme v Bratislave dlho hľadali krčmu, v ktorej sme boli deň predtým. Zhodli sme sa, že ju museli v noci presťahovať, možno aj ulicu zmenili či premenovali, lebo „pri takejto vláde je všetko možné...“
Rodák cestoval do Bratislavy, študoval v nej pred 50 rokmi, pamätal si kade sa ide k Univerzite J. A. Komenského. Po návrate rozprával: Vedel som, že treba ísť od Manderláku o ulicu ďalej, popri bývalej Slovenskej národnej banke a potom cez križovatku rovno, ale ja som šiel inou ulicou. Zašiel som na jej koniec a v pravo univerzita nebola a nebola, nebola, no! Asi ju presťahovali inde, ako divadlo presťahovali. Musel som sa vrátiť a vypytovať sa, kým mi akýsi Arab peknou slovenčinou nepovedal: Stojíte pri univerzite, pane. Všetko je to tam premenené, povedal smutno Jano V., rodák a vrstovník môj. Nikto sa nechce dožiť toho, čo sa stalo pred asi 15 rokmi v našom meste: popri kine chodila babka Š. a hľadala a hľadala. Poznal som ju, nespoznala ma, ale povedala: Tadeto som chodila k môjmu synovi. Tuto niekde býva. Vravím jej: Babička, poďte so mnou, ukážem vám. Ty mi nič neukazuj choď si svojou cestou, ja ho nájdem! Šak som na zlej ulici? Na dobrej ste, vravím, poďte so mnou, o chvíľu budeme pri Jožkovi. Ako vieš, že sa volá Jožo? Odkiaľ ty poznáš moju rodinu? Oborila sa ma mňa a ako malé dieťa ma okríkla: Choď preč! Jej syn s rodinou naozaj býval neďaleko, v dome, do ktorého babička chodila skoro každý deň najmenej 40 rokov. Bývalá žiačka mi rozprávala úsmevné horory so starkým, ktorý si nepamätá svoju ženu, synov, vnukov, ani to, že už raňajkoval, že pred hodinou užil lieky a včera pozeral do polnoci televíziu. A pritom je taký zdravý, že „on ešte dlho vydrží...“
