Sedliacka Dubová je považovaná za jednu z najstarších obcí Oravy. Prvá písomná zmienka o dedine, predtým nazývanej Paraszt Dubova alebo Dubova Colonorum, je z roku 1397 z farského úradu. Tento rok je spájaný aj s návštevou pápežského legáta Raimunda de Bonofalo z Avignogu.
V 14. storočí patrila Sedliacka Dubová k Oravskému hradu. V tomto období bol postavený aj prvý kostol na vŕšku Žiar. Označenie Sedliacka bolo odlíšením od Valaskej Dubovej. Zaujímavosťou je, že sa tu nevyvinul šoltýsky systém správy ako v ostatných sedliackych dedinách. Osídlená bola aj časť nazývaná dlhá Lúka, ktorá patrila Sedliackej Dubovej. V 15. storočí z nej vznikla dedina Dlhá Lúka, dnešná Dlhá nad Oravou.
V roku 1639 obec vypálilo Litovské vojsko. Bola to skutočná katastrofa. Prišli však aj ďalšie rany. „Zamrznuté roky“ 1715 - 1716 zanechali na ľuďoch tiež svoje stopy. Jún bol skutočne mrazivý. Celé toto obdobie spôsobilo neúrodu, hlad, úhyn dobytka a v neposlednom rade epidémie moru. Ani záznamy z roku 1808 nevyvolávajú úsmev na tvári. V apríli toho roku veľká povodeň takmer zrovnala dedinu so zemou. A napokon – Dubovej sa nevyhla ani cholera. Roku 1831 „zubatá“ kosila zo dňa na deň a dedina prichádzala o obyvateľstvo.
Thurzovci, oravskí zemepáni a zástancovia luterizmu sa snažili o evanjelizáciu fár vo svojom panstve. Keďže Sedliacka Dubová bola ich vlastníctvom, po dohode s Jurajom Thurzom prišiel do tejto farnosti prvý evanjelický kňaz. V roku 1642 tu bol postavený chrám - veža z kameňa, budova kostola z dreva. Kostol bol najskôr zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi, neskôr bol prina-vrátený katolíckej cirkvi a zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Po tomto kostole už nezostala v dedine ani stopa. V roku 1736 začala stavba murovaného kostola, dokončený bol o necelých 20 rokov. Jeho zvyšky sa v podobe zrúcaniny vypínajú nad dedinou doteraz. Súčasný kostol bol postavený v rokoch 1880 -1884 pod patronátom Oravského panstva.
V roku 1728 Sedliacka Dubová postavila na svojom území prvý mlyn. Dovtedy chodievali obyvatelia mlieť do Dlhej. Dodnes stojí hlavná časť tohto mlyna, ku ktorej bol neskôr pristavený dom. Obyvateľkou domu je 87-ročná Mária Kršková, posledná žijúca mlynárka Sedliackej Dubovej. Stále si živo spomína na ťažkú prácu, ale aj na jej výsledky.
„Pre ženu to bola práca skutočne ťažká, v tej dobe však nebolo inej možnosti. Posledná múka bola v tomto mlyne vymletá v roku 1956. Mlel sa tu jačmeň i pšenica, ovos sa šrotoval pre ošípané. Mlyn bol známy v širokom okolí, svoju úrodu sem nosili nielen domáci Dubovčania ale aj obyvatelia Dlhej nad Oravou, Chlebníc, či dokonca Hruštína,“ spomína starenka.
Sedliacka Dubová mala v 18. storočí aj vlastnú školu, kde najskôr vyučovali evanjelickí učitelia. Škola slúžila aj žiakom z okolitých dedín. Navštevovali ju deti z Dlhej, Chlebníc, Krivej a Hornej Lehoty. Takmer 100 rokov sa vyučovalo v jednej budove. Rímsko-katolícka škola bola zrušená ministerstvom školstva z dôvodu nevyhovujúceho prostredia na vyučovanie v roku 1929. Od roku 1936 sa už deti učili v novej budove. Medzi vtedajšie hlavné predmety patrilo písanie, čítanie, počítanie, maďarčina, slovenčina a cirkevné dejiny. Škola fungovala (pre ročníky 1. – 4.) až do roku 2005, kedy bola zlúčená so školou v Dlhej nad Oravou.
Kvôli nedostatku pracovných príležitostí v širokom okolí sa začiatkom 20. storočia aj v Sedliackej Dubovej rozmohlo vysťahovalectvo. Dnes má obec 503 obyvateľov a pýši sa svojou bohatou históriou i spomienkou v podobe zrúcaniny, ktorá sa nad ňou vypína.
Autor: ĽUBICA TEKEĽOVÁ