My na Orave sme ju však až tak dramaticky nevnímali. Vtedy som sa ako 25-ročný mladík do ničoho neangažoval. Pracoval som za rysovacou doskou. Môj bežný mladícky život však narušil v júli povolávací rozkaz na vojenské cvičenie do Frenštátu pod Radhoštěm. Z rozprávania vojakov, ktorí vtedy na základnú vojenskú službu rukovali prevažne do Česka, som vedel, že blízko je - vtedy neslávne známe - vojenské cvičisko Libava. Cvičisko bolo opradené mnohými legendami vyslúžilcov. Vedel som aj to, že tam v lete l968 prebiehalo veľké vojenské cvičenie armád Varšavskej zmluvy. Priznám sa, že na to cvičenie som l7. júla odchádzal s obavami. Po príchode stovky „záložákov“ (prevažne Slovákov) do kasární som postrehol uvoľnenú morálku. Tú som veru ako vojak základnej vojenskej služby v rokoch l962 – 64 nepoznal. Naše vášne však schladil hneď včas ráno bojový po-plach a následný pochod - l2 km v daždi, s ľahkým guľometom na pleci - na ostrú strelnicu.
To najdramatickejšie sa však udialo l0. augusta, keď som slúžil ako dozorný pri vchode do kasární. Na silný rachot som vybehol von. Pred bránou som sa ocitol zoči-voči ruskému tanku. Vystúpil z neho veliteľ. Ruština mi nerobila problémy, tak som ruskému veliteľovi povedal, že ich do kasární nemôžem pustiť. Po hodnej chvíli nakoniec tank i celá kolóna pokračovali ďalej. Hlavou mi blyslo predchádzajúce upozornenie, že na proťajšom kopci sú zahraniční pozorovatelia. Tí celú vtedajšiu situáciu monitorovali. Vedelo sa, že spojenecké vojská sa po cvičení na Libave neodsunuli domov, ale ostali len kúsok za našimi hranicami, v Poľsku. Celú situáciu som popísal v hlásení o priebehu služby a čakal som, kedy pôjde ráno cez vchod do služby veliteľ roty, aby som mu všetko zreferoval. Veliteľ roty major Štěpán si ma vypočul a vyhlásil, že po službe prídem k nemu na denné hlásenie. Čakanie do konca služby bolo pre mňa veľmi ťažké, nemal som totiž ani tušenia, čo ma čaká. Aké bolo moje prekvapenie, keď som si na hlásení z úst veliteľa roty vypočul pochvalu za vzorný výkon služby, po ktorej nasledovalo povýšenie pred nastúpenou rotou „záložákov“ do hodnosti desiatnika! Rýchlo ma však schladil studený kúpeľ, pretože vojaci ma hodili oblečeného do bazéna, ktorý bol v kasárňach... Napriek tomu pokladám toto mesačné vojenské cvičenie za veľmi dramatické. Najšťastnejší som bol l3. augusta, keď som šťastne prišiel domov. Moje šťastie trvalo však len týždeň, pretože len čo som prišiel 21. augusta, v to nádherné augustové ráno - už za hukotu lietadiel - do práce, začalo sa to mlieť. Našu krajinu začali obsadzovať „spojenecké“ vojská. V ten deň sme až do konca pracovnej doby nerobili nič, len počúvali rádio...
