ďalší cieľ je Zemplínska Šírava.
(Dokončenie z minulého čísla)
Cestovateľská samota
Z Košíc docestujem do Michaloviec autobusom. V železničnom výčape s terasou si dám kofolu a čakám na Valentína. Zavolal som mu telefónom a na druhej strane sa ozvalo Tešik. Dohodli sme sa, kde sa stretneme. Je to spolužiak mojej mamy z vysokej školy, spolu študovali vychovávateľstvo v Martine a neskôr v Banskej Bystrici. Svokru má maďarskej národnosti, preto vie dobre aj po maďarsky. Pred železničnou stanicou v Michalovciach sa mi zapáči. Blízko stanice na tráve ležia tri pekné české turistky, božsky sa rozvaľujú. Hneď mi srdce podskočí, že tu bude turistický raj. Už z diaľky sa mi zdraví Valentín. Pohybuje sa tanečným krokom a stále odpovedá len slovami - Výborne Vynikajúco. Odvezie ma autom na jeho chatu pri Zemplínskej Šírave, kde na niekoľko dní zakotvím. Ani nie za pol hodinky sme pri mori východného Slovenska. Ubytujem sa v chatke, poukazuje mi, čo sa kde nachádza. Dohodneme sa, že niektorý večer sa ešte stretneme a porozprávame sa. Škoda, že ma nepozval k nim domov, ešte som nebol v rodine s maďarskými koreňmi. Určite by som sa bol rád ponoril do atmosféry v národnostne zmiešanej rodiny. Poobede sa vyberiem peši k ďalšiemu Vinnému jazeru. Párkrát značenou cestičkou zablúdim, musím sa vrátiť, až kým nenájdem ten správny chodník. Vinné jazero je menšie, pôsobí očarujúco romanticky. Opaľujú sa tu naozaj krásne východniarske dievčatá, kráčam dookola jazera a uvedomujem si v takej chvíli niečo podobné ako cestovateľ Exupery, keď napísal v knižke Nočný let. „Na dva kroky od půvabných dívek vnímám ještě ostřeji lidské tajemství. Ve světe, kde jeden život tak dobře navazuje na druhý, kde se květy mísí s jinými květy Přímo vo větrní lóži, kde jedna labuť zná všechny labutě, si vytvářejí samotu jen lidé.“
Náhodné prekvapenie
Zistil som, že bicykel sa dá požičať v jednom hoteli. Pri východe slnka odchádzam na požičanom bicykli zo Šíravy k Morskému oku. Je to niečo cez 30 km. Niekoľko kilometrov za Šíravou ma začínajú prenasledovať dažďové mraky a teraz už začalo aj pršať. Mám ešte pred sebou 15 km. Skryjem sa pod gaštan a zatiaľ si robím zápisky. Neprší dlho, akurát si zapíšem niekoľko viet a pokračujem cestou medzi obilím. Nádherne rozvoniava, vdychujem éterický vzduch. Z poslednej dediny z Remetských Hámrov je to ešte dlhých 8 km stúpania prudko do kopca. Po ceste ma predbiehajú autá , často sa ma šofér opýta, že či ide dobre k Morskému oku. V aute sa ľudia usmievajú, veď oni sa vezú, to len ja som spotený, nevzdávam to a šliapem naplno do pedálov. Tak konečne Morské oko, uchvacujúce ma svojou panenskou prírodou, skryté hlboko v bukových lesov Vihorlatu. Prechádzam cez jazernú hrádzu, na ktorej sa zastavujem a pozorujem jazero. Hladina sa iba z diaľky zdala kľudná, voda v okolí hrádze je plná rýb, pravdepodobne sú to lipne. Je ich toľko, že sa niekedy zdá, akoby voda „tancovala“, a to najmä vtedy, keď im niektorí turisti hodia do vody zopár chlebových omrviniek. Za hrádzou pokračujem po ľavej strane jazera. Po niekoľkých metroch prichádzame ku Kaštieliku, v súčasnosti patrí pod správu Lesov SR. Za Kaštielikom pokračujeme popri brehu k chate. Z ľavého boku chaty je otvorené okienko a za ním dve pani – personál bufetu. Pod okienkom je zopár stolov s lavicami a slnečníkmi. No je tu práve zájazd z Poľska, nemám si kde sadnúť. Našťastie sa uvoľní jedno miesto, prisadnem si k manželskému páru z Prešova. Po ceste si ma všimli a pani mi zakričala pár povzbudivých slov, v tej námahe som ich nepočul. Zaujímajú sa odkiaľ som a čo tu robím. Porozprávam im, že sa chystám do Bukovských hôr pozrieť si drevené kostolíky a spraviť nejakú túru v horách. Som milo prekvapený, keď mi navrhnú, že by radi na ďalší deň išli na výlet so mnou. Majú auto, nemusím sa tam trepať autobusom. Radostne poviem. - Jasnačka, prečo nie.
Započúvaní do rusínskeho dialektu
Celú noc fúkal vietor, zdalo sa, že ma uchytí aj s chatkou na Zemplínskej Šírave. Nevyzerá to dobre. Dohodli sme sa, že sa stretnem s manželským párom Marikou a Vladkom ráno o pol ôsmej pri informačnom centre. O siedmej mi volajú, že asi nejdú. Ja im odpovedám, že idem za každého počasia. Nakoniec to preložíme na pol deviatu a šťastne sa stretneme na dohodnutom mieste. Cesta na aute ubieha rýchlo Michalovce, Humenné, Snina. Objavíme krásne miesto - nádhernú výhľadňu nad cestou na vodnú nádrž Starina. A potom sa už blížime k slovenskému pohraničiu s Ukrajinou. Navštíviť kostolíky bez auta je nemožné, dedinky sú roztrúsené, často treba z hlavnej cesty odbočiť. Prvý kostolík si pozrieme hneď za vodnou nádržou Starina v dedinke Jalová, kostolík sv. Juraja postavený v roku 1772. Kostolík je na kopci, obklopený lipami, práve silne rozvonia lipina. Nefiguruje v zozname národných kultúrnych pamiatok, pretože farníci pri jeho rekonštrukcii nedodržali projekt a celú konštrukciu kostolíka nahradili novou. Ďalší je sv. Michala Archanjela v dedinke Topoľa (1700). Mali sme šťastie, videli sme aj interiér kostolíka, vo vnútri mal len malú časť pôvodného inventáru, ale stál za to, páčil sa nám. Na sever od stavby sa rozprestiera vojenský cintorín z 1. sv. vojny so železnými atribútmi. V Ruskom Potoku (1740) je vedľa starého dreveného kostolíka postavená nová murovaná „cerkev“, ale o drevený kostolík je tiež príkladné postarané. Posledný kostolík sme navštívili v Uličskom Krivom ( 1718), no mali sme smolu, lebo správca kostolíka bol práve v lese a tak sme sa nedostali dnu. Zastavíme sa ešte v dedinke Kolbasov u známej z kúpeľ Mariky a Vladka.
Da éto bylá nirvana
V Bukovských vrchoch by vás najprv mohlo napadnúť, že by sa mohli volať po slávnom americkom spisovateľovi Charlesom Bukowskom, no je to zlá indícia. Nevolajú sa tak po ňom, ale preto, že sa tu nachádza veľa bukov. Na večer sa ubytujem v penzióne Kremenec v Novej Sedlici, blízko neho je zachovalý tradičný roľnícky domček, strechu má pokrytú slamou. Vladko s Marikou sa vracajú do Kolbasova k svojej známej prenocovať na noc. Dohodli sme sa, že sa stretneme nasledujúce ráno len s Vladkom pred penziónom a vyrazíme na vrch Kremenec (1 208 m.n.m.). Večer strávim v malej izbičke akurát pre mňa, veľmi dobre tu varia a ubytovanie je tu na vynikajúcej úrovni. Večer o desiatej idem spať. Vladko ma skoro ráno čaká pred penziónom. Vyvezieme sa autom pokiaľ sa dá a odtiaľ pokračujeme peši. Kráčame medzi bukmi pralesovitého charakteru. Terén je zaujímavo členitý so stúpaniami a klesaniami, páči sa nám to, posledná časť výstupu na vrchol Kremenca je najpohodovejšia. Na vrchole Kremenca nás odfotia dvaja turisti z Košíc, ktorí tu v noci bejvakovali. Vrchol je celý zarastený a nie je z neho dobrý výhľad. Preto pokračujeme po poľsko – ukrajinskej hranici na vrchol Wlk. Rawka, ktorý sa už nachádza v poľských Bieščadach. Pohorie sa tu odkryje a ukážu sa nám skvelé výhľady do okolia poľsko – slovensko – ukrajinských hôr. Ideme ďalej a ďalej po hrebeni, stretávame veľa Poliakov. No mraky sa zbiehajú, ako by ich hnal sám hrôzostrašný Sauron z Pána Prsteňov. Odradia nás a za zvuku stoviek hromov ideme naspäť na Kremenec. Odtiaľ do Novej Sedlice a Kolbasova, kde nás už netrpezlivo čaká Marika. Vraciame sa autom na Zemplínsku Šíravu. Chcel som sa ešte pozrieť k povodí rieky Latorica na bahenné korytnačky na juhu východného Slovenska, som zmorený z ciest a rozhodnem sa vrátiť naspäť prvým ranným autobusom z Michaloviec do Ružomberka a odtiaľ na Oravu. Splnil sa mi môj cestovateľský sen vďaka Vladkovi a Marike z Prešova. Boli mi vynikajúci spoločníci a Vladko by na záver určite dodal jeho obľúbenú vetu po rusky. „Da éto bila nirvána“
Autor: MEDARD SLOVÍK
