Rodák zo Zázrivej štartoval na dvoch tratiach: strednej a vytrvalostnej, ktorá je medzi orientačnými bežcami považovaná za kráľovskú. Ešte predtým však musel absolvovať dve kvalifikácie a jeden finálový beh na strednú trať.
„Počas úvodných troch behov sa mi bežalo naozaj zle. Rozhodne som si neveril,“ vyhlásil M. Dávidík. Olomoucké majstrovstvá sveta boli podľa neho situované do veľmi pekného prostredia. Lesom viedli zaujímavé chodníky, aj cez husté porasty. Slovenská výprava odcestovala na majstrovstvá sveta s reálnymi cieľmi. Tie sa však úplne zmenili. Pozitívne. Mariánov kolega z reprezentácie Lukáš Barták vyrazil svetovej konkurencii dych 4. miestom na šprintérskej trati. Aj jeho prioritou však bola najdlhšia – vytrvalostná trať, na ktorú sa špeciálne pripravoval. Predzvesťou skvelého blysnutia sa Mariána Dávidíka bola stredná trať, kde obsadil 27. miesto, čo bolo podľa Oravčana adekvátne.
„Priznám sa, že pred majstrovstvami sveta som po prvýkrát tak výdatne regeneroval. Mal som pocit, že to až preháňam.“ Nuž, neprehnal. Ukázalo sa, že niekedy menej znamená viac. Najdlhšia bežecká trať prekračuje časom dve hodiny. Zasvätení vedia, že je to z hľadiska čerpania energetických látok v organizme vyslovene „na hrane“. Po dvoch hodinách dochádza telu glykogén a začína pracovať na tuk. Fyzický výkon sa, samozrejme, znižuje, nehovoriac už o tom, že orientační bežci majú pred sebou ešte aj mapu a zradný podklad. Výsledok na vytrvalostnej trati bol pre Mariána Dávidíka celoživotným zadosťučinením.
Jeho 6. miesto na svete sa nerodilo ľahko. O bežeckých danostiach v jeho prípade netreba pochybovať. Medzi orientačnými bežcami ho nazývajú atlét. V Olomouci išlo skôr o skĺbenie fyzických daností a taktickej precíznosti, pričom športové šťastie muselo byť stále nablízku. „Odštartoval som elegantne. Nikde som sa nehnal a stále som mal myslel na to, že chcem skončiť na 25. mieste. Kľúčový moment nastal medzi 15. a 16. kontrolou. Úsek mal dĺžku asi 3 km. Neuveriteľne dobre sa mi podarilo na mape identifikovať správnu cestu. Priznávam, bolo to šťastie. Medzičasom som sa na 16. kontrole prebil do prvej osmičky a až do 36. kontroly som ju držal. V záverečnom úseku (cca 35 s) som predbehol ešte dvoch borcov. Bolo vidieť, že toho majú plné zuby.“
Prečo mal Marián v hlave iba 25. miesto, keď pred šampionátom deklaroval, že chce byť súčasťou prvej pätnástky? Orientační bežci si musia - vzhľadom na celkovú situáciu v slovenskom športe -výjazdy na svetové podujatia platiť z vlastného vrecka. Samozrejme, ak sa im nepodarí dosiahnuť výsledok, sú kritizovaní rovnako ako hociktorý iný športovec, ktorý má oveľa lepšie podmienky. Mariánov klub v Bratislave musel zložiť zálohu. Ak by dosiahol výsledok v prvej 25-ke, zväz klubu zálohu vráti. Od čias vzniku SR sa v našom športe nič nezmenilo. Emócie, ktoré Marián Dávidík svojím výsledkom prebudil u odbornej verejnosti, sú neopísateľné a zaslúžené. „Ešte raz som si chcel siahnuť na výborný výsledok a v kráľovskej disciplíne sa mi to podarilo,“ konštatuje Marián. Pred šiestimi rokmi skončil vo Švajčiarsku na šprintérskej trati takisto šiesty.
Čo môže takýto výsledok znamenať pre samotného atléta? Žiaľ, na Slovensku nič! Talenty prichádzajú a odchádzajú a kompetentní sa z najvyšších miest celému kolotoču prizerajú akoby len preto, že musia byť niekde zamestnaní... Nedá sa čakať, že by zrazu prišiel za Mariánom sponzor, ktorý by bol ochotný uznať a zároveň aj oceniť jeho schopnosti. Marián Dávidík je len časťou mozaiky, ktorá sa na Slovensku postupne rúca. Bolo by na škodu, keby hodnotenia takýchto výkonov ostali len na úrovni „krčmových rečí“.
