Hugo má problémy

Moja prapraprabička žila na šľachtickom dvore lorda - strážcu pokladu sira Michaela Huga Williama Monterfielda na okraji Londýna a mala sa skvele! Ja sa nemám skvele! Mám svojho pána. Je to krásny chlap s bradou, miluje les, je aj poľovníkom, postavil krásny dom, krásny dvor, mne búdu, z ktorej mám prehľad až na cestu, po ktorej lietajú tie vrčiace ohavné zvieratá; večer im svietia oči vpredu aj vzadu a také sú veľké, že keď zastanú, vystúpia z ich útrob ľudia. Môj pán má tiež pod pajtou schované také zviera. Raz na ňom otvoril dvere, vzal ma na také mäkučké čosi, čo sa podobalo na pohovku Starkej v kuchyni. Také mäkké to bolo, že som sa až zľakol, čo to je, ale Pán mi Sadnúť!, tak som sedel, lenže nič som odtiaľ nevidel. Keď som malý, tak som malý. Nie som krásavec ako Pong u susedov, ten má oči vysoko. Nuž , darmo si namáhate oči, keď tie oči máte vo výške členkov svojho Pána. Iba vrčanie som pod dlážkou počul. A ľudia sa rozprávali...´
Hugo je buldog. V rodnej vlasti by ho milovali, tu je niektorým ľuďom priam odporný. Keby vedel ľudskú reč, povedal by vám: ´Šla okolo nášho dvora akási panička, taká vyvoňaná, že som ju zďaleka zaňuchal, smrdela ako všetky zvädnuté kvety a zeliny v záhradách na okolí, mala na sebe toľko ozdôb, ako žiadna iná panička, čo chodí okolo nášho plota, pristavila sa pri bráničke, a keď ma uvidela, zvolala: Fuj, aká ohavná tvár! To ma naštvalo. Zabrechal som na ňu hlbokým hlasom a keď som prestal, tak som si nasadil najhlbší tón vrčania a do očí som vložil nenávisť. Zľakla sa a utekala, na konci chodníka spadla, čo sa tak vyľakala, ohava jedna navoňaná! Potom sa mi stalo, že okolo plota šiel akýsi, čo smrdel alkoholom. Viem, čo to je. Pán mi raz dal oňuchať, povedal: Čuchni si! Smrdelo to ako stará borovica, strom, ktorý som ocikal, keď sme boli na prechádzke na vodítku v neďalekom lese. Pán mi povedal: slovenská borovička, alkohol, zapamätaj si, také nikdy nepi! Prskal som z toho, dostal som nádchu, kýchalo sa mi a z môjho mohutného širokého nosa začalo tiecť ako v zime. Tak ten chlap, čo šiel okolo, smrdel podobne. A ešte všeličím, aj pivom, viem, čo to je, to som tiež koštnul, keď mi panička dala liznúť z misky: Koštuj, povedala, aby si si nemyslel, že pijeme s mojím mužom bohviečo! Ten smrdiaci pochoďák sa zohol ponad bráničku a zahučal: Kruci, to je ksicht, ja by sa za taký ksicht hanbil! Odstrelil by som sa! To ma naštvalo. Chytil som ho pomedzi železo za nohavicu a držal pevne. Chcel sa oslobodiť. Nepustil som. Nohavice pustili, roztrhli sa. Padol na chodník. Začal jačať ako kocúr od susedov. Musel prísť môj pán a oslobodiť ho. Pohrozil mi, ale len naoko. Brechol som na toho votrelca a zavrčal som silnejšie ako to, čo ľudia nazývajú motor. Utekal od nás a roztrhnutá nohavica mu viechala...
Ale stalo sa aj to, že zavčasu ráno sa pristavil jeden chlap a mal hlavu farby ako sivé kvety na kraji záhrady. Prihovoril sa mi. Brechol som povinne. A on ďalej, milým hlasom, aký mávajú len dobré ženy: Ty si taký krásny! To som už dávno nepočul. Pokýval som krátkym chvostom. Pretože mám kratučké nohy, vyskočil som na betón, na ktorom je plot pripevnený, a pozrel sa naňho tak, ako sa pozerám na môjho Pána. Ty máš krásne oči!, povedal ten chlap, také ako človek! To ma naladilo ako dávno nie - vari vtedy, keď dostanem od paničky safalátku, ma takto naladí. Olizol som mu popod plot dlaň. A on mi ešte hovoril slovíčka. Chcel som mu porozprávať o dvoch lasiciach, čo ma prenasledujú každú noc a chodia vraždiť kury do susedných dvorov a vyšpinia sa na schody, alebo na hocičo. Ale zabudol som aj na ne, keď sa našiel cudzí človek, čo v mojej škaredosti našiel krásu. Môj Pán to vie už dávno, a panička a deti tiež, že som krásny. Preto sa máme tak radi, že sa pozdravíme aj trikrát denne a - nikdy sa nám to nezunuje...´