V minulom čísle našich novín sme vám priblížili historickú udalosť z Oravskej Polhory, keď v Jaloveckej doline roztrhlo tajch a voda z neho zaplavila časť dediny. Pri spomienke na ňu sa nejedno oko zaleje slzami. Oravská Polhora však nebola jedinou obcou, ktorú na sviatok Petra, Pavla roku 1958 postihla katastrofa.
Jún bol mimoriadne daždivý
Rok 1958 sa vyznačoval výkyvmi počasia, píše v zákamenskej kronike. Jún bol mimoriadne daždivý. Aj 28. 6. sa spustil dážď. Trval 48 hodín. „V obci slávime 29. júna sviatok. Ľudia sa vybrali do kostola na omšu o siedmej ráno,“ spomína si Viktória Sekerášová na udalosti z čias, keď bola ešte dieťa. Z okolitých lesov bolo počuť hrôzostrašný rachot. Razom sa z nich vyrútila veľká voda. Kým skončila omša, dovalila sa Zasihliankou do dediny, odrezala všetky cesty a pobrala mosty. „Nedokážete si predstaviť ten pocit, keď ľudia povychádzali z kostola a videli, čo sa robí. Manžel sa nemohol dostať k manželke, matka k deťom...“
V dedine bol istý bohatý gazda. Keď videl, ako mu voda všetko berie, odnáša preč a on bol bezmocný, trhal si vlasy. Snažil sa volať čosi na ostatných ľudí, lamentoval a zúfalo rozhadzoval rukami, ale šum vody všetko prehlušil.
Bojovali o holý život
Prúd vody bral so sebou všetko: stromy aj s koreňmi, mosty, zadné stavy, živé zvieratá... Zákamenčania nemali toľko šťastia ako Polhorčania. Pohroma prišla ako blesk z jasného neba. Všetko sa udialo tak rýchlo, že nebolo času vracať sa domov. Statok stihli vysťahovať len niektorí. Hnali sa na najbližšie kopce. Každý bojoval o vlastný život, nemilosrdná voda bola čoraz bližšie a čoraz nenásytnejšia.
V dedine stál kedysi mlyn. Voda na jeho náhon bola zadržiavaná v riečke umelou priehradou, ktorú tu volajú „jos“. „Kým sa jos nepretrhol, voda šla len po záhradách a dvoroch. Ale keď voda vzala mosty a tri z nich sa tam zapriečili, priehrada to už nevydržala. Voda sa vlievala do domov nielen dvermi, ale aj oknami,“ dodáva Helena Vrábľová.
„Spomínam si, ako sme všetky tri deti stáli doma na stole, toľko bolo vody. Otec nás prenášal na rukách do bezpečia. Strašne sme plakali,“ prikyvuje V. Sekerášová. Ľudia otvárali okná a dvere krížom-krážom, aby sa voda prevalila cez dom a nezničila celé stavby.
Koniec sveta...
„Popri rieke plávali na doskách dve malé prasiatka. Veľmi kvičali, a my deti sme kvôli nim plakali ešte viac. Priblížiť sa k rieke bolo priveľmi nebezpečné. Pri rieke sa pásla krava. Vody bolo toľko, že jej siahala už po krk. Dlho hrdinsky držala hlavu nad vodou, ale nikto jej nedokázal pomôcť...“ Vyzeralo to ako koniec sveta. Ľudia si to už aj mysleli. Zapaľovali hromničné sviece a modlili sa. Nocovali v horách. Niektorí nespali ani ďalšie dve-tri noci - od strachu a neistoty, či sa katastrofa nevráti. A potom sa udialo znova čosi, čo nikto nedokáže vysvetliť. Voda ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj odišla. Kde sa zastavila, ťažko povedať. Možno až kdesi v Kraľovanoch...
V záhradách zbierali ryby
Dážď ustal a voda odrazu klesla. Dedinčania sa pustili to zratúvania škôd. Silný prúd niekoho obral, inému priniesol. Dedinou sa niesol zápach zdochlín. Voda priniesla z horských potokov aj krásne veľké ryby. Keď klesla, vykapali. Dedinčania ich nachádzali vo svojich dvoroch a záhradách. Záplava zasiahla celú dedinu. Voda vzala všetky mosty, 8 vodných elektrární na Zasihlianke, vodnú elektráreň na Nižnom konci, veternú elektráreň, poškodila rodinné domy. Z Roľníckeho skladištného družstva odniesla 15 vagónov pšenice, 30 vagónov jačmeňa, kukuricu a krmivo. Veľké škody mal lesný závod: 35 km ciest bolo zničených, 3 budovy poškodené, 59 lesných mostov úplne zničených, rovnako ako 2 km ochranných chodníkov, voda poškodila lesnú železnicu, lesníkom odplavila drevo. Roľníkom zničilo 90 ha úrody. V domoch poškodilo zariadenie, v mnohých aj murivo. Povodeň spôsobila miliónové škody. Zákamenné bolo odrezané od sveta. Celý týždeň nemalo žiadne telefónne spojenie.
Následky povodne odstraňovali vojaci. Stavali telefónne stĺpy, elektrické vedenie, mosty. Zákamenčania po po-vodni neobnovili ani jednu vodnú elektráreň. Lesná železnica nepremával dva mesiace. Rieka si vytvorila nové koryto a ním preteká dodnes.
Černokňažníkova pomsta
Ľudia hovoria, že to bola storočná voda z hôr. „Pýtali sme sa s kamarátkou Rózkou samy seba, odkiaľ sa to valí. Nezdalo sa nám, že by v ten deň až tak silno pršalo. Pravdepodobne bola nejaká prietrž mračien v horách...“ myslí si H. Vrábľová. Ľudia majú na pohromy vysvetlenie. Aj v Zákamennom sa našli rozprávači, ktorí tvrdili, že v horách žije černokňažník. Chodil do dediny a pýtal gazdinú od čiernej kravy mlieka a od čiernej kury vajce. Gazdiná mu to vraj nedala, tak odišiel do lesa a odtiaľ vyvolal draka. Sadol si naň a keď letel ponad dedinu, šepkal mu do ucha, že je nad lesom. A drak metal chvostom a ničil, všetko, čo mu stálo v ceste. Ľudia dodnes veria, že taký človek naozaj existoval. Vraj „preučený“ kňaz...
Katastrofa na celej Hornej Orave
Katastrofa postihla v roku 1958 celú Hornú Oravu. Podľa dokumentov, ktoré nám poskytlo Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, boli povodňou najviac postihnuté obce Krušetnica a Breza. Niektorí pamätníci dodnes spomínajú, ako po Oravskej priehrade plávali živé zvieratá na kusoch dosák a nikto im nevedel pomôcť. Cez priehradu vtedy prešlo za jednu sekundu okolo 800 kubíkov vody a jej hladina sa každú hodinu zvýšila o 18 cm. A hoci sa silné dažde ešte vrátili, hrozná tragédia sa od tých čias, nešťastie, nezopakovala.
Podľa monografie obce Zákamenné, dokumentov Oravského múzea a podľa spomienok občanov spracovala VERONIKA PRISENŽŇÁKOVÁ