orickej cechovej zástave hrnčiarskeho cechu.
„Náhodou sme ju našli v sklade mestských technických služieb, medzi kadejakými rúrami. Zobrali sme ju, dali do stojana a postavili do vstupnej haly mestského úradu. Tam si ju všimol primátor, ktorý sa pri pohľade na jej biedny stav rozhodol, že ju treba určite zreparovať. Veď hrnčiarstvo je pre Trstenú typické. Som rád, že sa radnica zaujíma o históriu mesta,“ hovorí Ľubomír Hoľma, najaktívnejší reprezentant hrnčiarstva v Trstenej. Hneď, ako zástavu našli, začal sa Ľubomír zaujímať o jej históriu. Dlhé hodiny strávil v dolnokubínskom archíve, študoval odborné knihy o cechoch. V dobových listinách našiel viacero zaujímavých informácií. „Pravdepodobne pochádza z polovice 17. storočia, presný rok sa však nikde neuvádzal. Pri reštaurovaní sme zistili, že v roku 1867 bola zástava prvýkrát obnovovaná. Z toho môžeme predpokladať, že už vtedy mala minimálne niekoľko desiatok rokov. V archívoch som sa tiež dozvedel, že len osem rokov po spomínanej obnove zástavy boli zrušené všetky cechy, zanikol aj hrnčiarsky. V rámci toho padla aj povinnosť vlastniť zástavy a podobné artikuly, ktoré k cechom patrili. Postupne ich všetky zbierali do Viedne. Môžeme byť teda šťastní, že našu originálnu zástavu sa podarilo zachovať a že zostala v meste, do ktorého patrí,“ hovorí známy trstenský hrnčiar a keramikár.
Premočená a zničená
Povinnosť mať vlastnú zástavu, pečať, znaky a ostatné artikuly vyplývala do roku 1875 zo zákona Márie Terézie. Nemohlo sa teda stať, že by existoval cech, či už hrnčiarsky, kováčsky alebo iný, ktorý by niečo z povinných náležitostí nemal.
„Umiestňované boli väčšinou v kostoloch a pod nimi vždy sedávali tí, ktorým patrili. Nechýbali ani pri rôznych procesiách, napríklad pri oslavách Božieho tela. Zástavy boli pre cechy pýchou.“
Keď Trstenčania našli zástavu v sklade, bolo na nej zreteľne vidieť roky. Ako spomenul Ľ. Hoľma, prežila minimálne dve vojny, látka na nej bola značne poškodená. Dlhé roky bola odložená pod strechou mestského úradu. Po čase začala strecha zatekať, vody sa ušlo aj staručkej zástave. Keď pri rekonštrukcii strechy robotníci zistili, že pod ňou aj niečo je, preniesli všetko na iné miesto. „Oprava zástavy trvala takmer rok, pretože práca musela byť urobená veľmi precízne. Reštaurátori museli robiť kompletnú rekonštrukciu kopuly, predtým však museli najskôr poriadne popremýšľať, ako ju opraviť. Nie je to také jednoduché. Ale myslím, že to stojí zato,“ dodáva.
Dočkala sa...
Trstenská hrnčiarska zástava je osobitá tým, že v jej vrchnej časti je Panna Mária so škapuliarom, práve preto ju možno označiť za Pannu Máriu škapuliarsku. A ako si môže byť Ľubomír Hoľma taký istý, že v meste skutočne našli trstenskú hrnčiarsku zástavu? „Rozprával som sa s renomovaným historikom, spolu sa nám podarilo zistiť, že na zástave boli kedysi aj stuhy. Na nich boli vypísaní všetci členovia hrnčiarskeho cechu. Bohužiaľ, stuhu sa zachovať nepodarilo.“
Po viac ako storočnom nelichotivom zaobchádzaní svitá trstenskej cechovej zástave na lepšie časy. „Uvidíme, kde skončí. Možno ju dáme znova do kostola, hoci dnes má už kostol modernejší ráz, ako pred rokmi. S primátorom sme však uvažovali, že by sme v meste urobili múzeum, v ktorom by mohla byť umiestnená. Vyzbierali by sme k nej aj iné historické artefakty, staré hrnce a vytvorili galériu trstenskej keramiky,“ načrtol plány do budúcnosti Ľ. Hoľma.
