Oravská Polhora je dedinka z každej strany obklopená lesmi. Ľudia odpradávna toto bohat-stvo využívali na ťažbu dreva. Z lesa do dediny ho splavovali potokom. Na to, aby také ťažké drevo potok uniesol, bol potrebný silný prúd vody.
V roku 1825 si preto lesohospodári vybudovali v lese veľkú vodnú nádrž, tajch. „Tie tajchy boli dva. Jeden v Borsučí, druhý v Jalovci,“ dozvedeli sme sa od pamätníkov z Oravskej Polhory. „Zvnútra boli vydláždené kameňom. A keď prišli dažde, nádrž naplnili. Bol tam jeden človek, ktorý tajchy vypúšťal. Keď vypustil jeden, rýchlym krokom prebehol k druhému. Cesta mu trvala hodinu a 15 minút. Musel to mať presne vyrátané tak, že keď vypustil aj druhý, vody z oboch sa na križovatke pod kopcom museli stretnúť. Vždy, keď sa spúšťala voda z tajchov, v dedine sa to vopred ohlasovalo, pretože ženy sušili pri potoku plátno - aby im ho nevzalo. ”
Jalovecký tajch už neexistuje a v Borsučí sa robí rekonštrukcia. Zdanlivo tichá príroda ukrýva v sebe spomienku na čosi, čo sa udialo pred päťdesiatimi rokmi.
Čosi sa im nepozdávalo
Ján Jurášek bol v tých rokoch lesníkom. Písal sa rok 1958. Býval v hájovni v Borsučí. Jeho kolega, tiež lesník Ľudovít Sekula, v hájovni na druhej strane. „Bývali sme neďaleko miesta, kde sa vody z oboch tajchov zbiehali,“ začína svoje rozprávanie J. Jurášek. „Veľa vtedy pršalo. Už asi dva či tri dni. V mieste, kde sa voda zbiehala, bola cez rieku lavička. Chodievali sme sa tam s Ľudom pozrieť. Čosi sa nám na tej vode stále nepozdávalo.“ Lesníci spozorovali, že v rieke z jaloveckej strany akosi veľmi pribúda vody. Prúd bol čoraz silnejší. „Tá lavička – mostík bol z „dyľov“, keby ho voda vzala, sotva by nám ho niekto pomohol opraviť.“ Obaja lesníci sa preto zhodli, že bude azda najlepšie, keď urobia nejaké protiopatrenie. Drevené „dyle“ z mosta povyťahovali. „Ťahali sme ich niekoľko metrov od brehu, každý svojou stranou. A hoci boli ťažké, ani jeden z nás nechcel prejsť pomôcť tomu druhému, lebo čo ak by sa náhodou čosi stalo a nebudeme môcť prejsť nazad k svojej rodine... ”
Z hory sa ozýval rachot
„Ako som tak ťahal, odrazu som sa strhol na strašný rachot za mojím chrbtom. Z hory sa valila veľká voda,“ spomína si J. Jurášek a do očí sa mu pri tej spomienke tlačia slzy. Stihol ešte zavolať na kolegu a potom sa obaja rozutekali, každý svojím smerom. Bol to vraj hrozný pohľad. Voda brala so sebou všetko, dokonca stromy vyvracalo aj s koreňmi. Tajchy boli v tom čase už dávno nefunkčné, údajne zanedbané a preto, keď prišli zrážky, nádrže sa naplnili, neporiadok v nich ich upchal a Jalovecký tajch roztrhlo. Voda z neho sa dala počítať na milióny kubíkov.
Brala, čo prišlo do cesty
„Poniže našej hájenky stála drevená búdka. Mala to byť kancelária. Kým som chytil kľučku na dverách hájovne, už bola hore nohami,“ spomína si na náhly príval vody J. Jurášek. Poniže hájovne bol kopec zvaný Zádristák. Pred ním sa rieka zužuje a zatáča. Voda bola taká divoká, až sa zdalo, že vylezie naň. ..
„To som ešte v živote nevidel, ako môže ísť voda po vode. Po pokojnom potoku sa valili dvojmetrové vlny, ktoré akoby sa snažili predbehnúť ten tok,“ dodáva F. Hrubjak. „Tu, na dvore, sme mali takú búdu a tým náporom ju zobralo. Zastavila sa na moste. Aj ten most zobralo, ako pierko! Za mostom mal Pavol Herud postavený murovaný dom. S úžasom sme sa len prizerali, ako z neho padá jedna stena za druhou, akoby boli z piesku.“
Rýchlo sa evakuovali
Obyvatelia vyšného konca dediny už vedeli, že je zle. Rýchlo si vzali najpotrebnejšie veci z domov, vysťahovali domáce zvieratá a čakali. „Vody tu bolo ako v Dunaji. Prelievala sa už aj po ceste. Mali sme tu stavebný materiál, dosky, hranoly. Brat bol lesník, išli v popoludní z lesa a videli, že sa hrádza pretrhla. Museli zachraňovať drevo, čo mali poukladané popri toku, ale už sa nič nedalo zachrániť. Navyše, voda bola taká veľká, že chlapi nemali cez ňu ako prejsť, aby sa mohli vrátiť domov. Nakoniec zvalili akýsi kmeň a po ňom prešli.“
F. Hrubjak mal vo dvore sklad, kde mal uložené nové okná a dvere. Všetko mu vzalo. Jeho susedovi voda zobrala zadné stavy. Škôd bolo veľa. Úrodu ako ovos, zemiaky na poliach - všetko vzala voda. Záplava zasiahla len vyšný koniec dediny, pretože tam sa už rieka stáča a tečie poza dedinu. Keď sa voda prevalila a zdalo sa, že je už pokoj, nemalo význam lamentovať nad tým, čo sa stalo. Chlapi sa vybrali do krčmy a pri pohári piva sa dohodli, ako si vzájomne v núdzi pomôžu.
Od záplavy ubehlo 50 rokov. Odvtedy, našťastie, sa viac takáto záplava nezopakovala.
Autor: VP