Na maxifotke bola televízna hviezda s veľkým poodhaleným poprsím a špičkou jazyka vytrčenou z úst. Naozaj máš toho neúrekom, pomyslel si dedo, kukajúc na poprsie, a - listoval ďalej. Nemám okuliare, zahundral. Nemôžem ísť do spálne, Zuzu by som zobudil. Nešiel. Poškrabkal sa v zátylku. Popíjal čaj. Vstal, podišiel ku kredencu z roku 1929, zreparovaného, bolo v ňom všetko, čo gazdiná v roku 1929 potrebovala a potrebuje aj dnes. Vzal chlieb zabalený v obrúsku, odkrojil si po starosvetsky, dookola, zabalil, odložil, nalial si mlieko do plecháča, zapálil plyn, počkal, kým sa mlieko ohreje, prstami potrhal chlieb na nerovnaké kúsky do hlbokého taniera, zalial mliekom a jedol pomaly, s posvätnou úctou k daru Božiemu. O piatej zišiel z poschodia syn Jožo. Strapatý, neumytý, polospiaci. Zívol nahlas, skoro mu sánka vyskočila. Nalial vody do kanvice. Chystal si do svojho kvetovaného hrnčeka kávu. Poškrabkal sa spakruky popod pyžamu, na chrbte. Čo nového vraveli?, spýtal sa bez záujmu. Nevraveli, hrali, povedal dedo. Že sa vám chce, každé ráno to počúvať!, povedal syn. Dobrá hudba sa nepreje, synku. Keby oni spievali, ale tie baby vrieskajú a chlapi revú. Kto to má počúvať?, hundre Jožo a chlípe horúcu kávu. Ty si raz hubu obaríš a fúzy ti odpadnú, vraví dedo Dano. Z poschodia schádza nevesta Hanka. Bosá. V nočnej košeli. Zívne: Bože, Bože. Keby si raz povedala Dobré ráno, a nie Bože, Bože, asi by som to neprežil, povie dedo. Ále dedko, ja to len tak, aby reč nestála. Ja si len tak vravím na každý schod jedno slovo. Môžeš si hovoriť Dobré ráno, dedo, dobré ráno, muž môj, dobre ráno všetkým - a už máš desať schodov. To je málo, otec, povie Jožo, schodov máme štrnásť. Tak doloží štyri slová, kontruje dedo, napríklad pridá ešte: Dobre ste sa vyspali? A hneď nám bude lepšie. Ja som sa teda dobre nevyspal, povie syn. Nemal si sa večer nahltať. Ty sa vždy nahlceš, ako keby si týždeň nejedol, potom - bodaj by si dobre spal, povie dedo. Hanka bráni muža: Aký ste to vy, otec! Dobre viete, že nemá kedy cez deň sa najesť. Akože nemá kedy? Veď majú obedňajšiu prestávku, nie? Keď sme vonku, na montáži, sme radi, že neprší, robíme v kuse, ako na akord. Jeme, až keď zídeme dolu. Dakedy ani nemám čo zjesť..., doloží syn. Ty mu nenachystáš? Hana! S tebou vravím! Ty svojmu mužovi ani nenachystáš? Moja vstávala ráno predo mnou, pol hodiny skôr, aby mi desiatu pribalila. Čo by vstávala, dospáva materskú, viete dobre, že náš Jojo jej nedal ráno nikdy spať, keď necical, tak vrieskal, bráni si svoju žienku Jozef. Jojo, Jojo, náš Jojo má už šesť, a nevesta ešte dospáva? Pokiaľ si pamätám, vrieskať prestal keď mal štyri, hádže dedo Dano výzvu do ringu. Vy máte dnes chuť pohádať sa?, vraví nevesta a rukami si podoprie vankúšiky tuku na bokoch. Nemáš kedy pohádať sa, hovorí dedo, musíš ísť do práce. Vy sa chcete dnes nie hádať, vy sa dnes chcete vadiť!, zvyšuje hlas nevesta Hanka. A - rozbieha sa: Ja viem, čo vám na mne vadí, dedko náš! Vám vadí, že u vás bývam! Ak vám to vadí, môžete Joja vyplatiť hneď, kúpime si byt, nestojí veľa, iba dva milióny, a do týždňa nás tu niet! Dva milióny, dievčička, kde by som ich vzal? Veď mám len na dva pohreby usporené, pre mňa a pre babku. Len čo dedo vetu dopovedal, prišla z dolnej spálne babka Zuza. Povedala: Bože, Bože, zase!? A - začala chystať raňajky. Ja už idem, vraví syn Jozef. Veď počkaj, dačo musíš zjesť!, zdržuje ho matka. Nechutilo by mi, povie syn Jozef, vo dverách povie: A - nevaďte sa celé dopoludnie, ako minulý týždeň. Ty vždy odídeš, keď tvojej žene nadávajú zo všetkých strán!, volá za ním nevesta Hanka, ale jej sobášený to už nepočul. Môžeš tu bývať až do tvojej neskorej staroby, hovorí pokojne dedo, no za jednej podmienky: že tu nebudeš vrieskať na mňa a na babku, ako keby sme my u teba bývali. Ja nevrieskam, ja len vravím, čo si myslím! A vy to neznášate, vy neznášate pravdu, milý dedo Dano! Vtom zhora, z poschodia, sponad schodiska, spadla rovno na stôl basketbalová lopta a rozbila plný tanier nakrájanej zeleniny, vyliala dva hrnčeky čaju, spadla na zem a zašpinila koberec. Zhodil ju z celej sily Jojo. Zakričal, koľko vládal: PRESTAŇTE!
