Článok pokračuje pod video reklamou
stníkov neštátnych lesov Oravy. Ide o podporu biologického boja s týmto „morom“ našich lesov.
Subjektom, ktoré sa zapoja do tohto projektu, v súčasnosti štát garantuje poskytnutie dotácie a preplatenie nákupu biopreparátu i jeho pozemnú aplikáciu. Je to výrazný posun vpred, pretože štát umožní aj neštátnym vlastníkom lesa nakúpiť biologický materiál na ošetrovanie porastov, a aj im ho preplatí.
História vzniku biologickej ochrany sa začala písať v 17. –18. storočí, kedy si vedci na rôznych miestach Európy všimli prejavy a účinky entomopatogénych húb. Tie spôsobovali úbytok alebo úplný zánik populácie hmyzích škodcov. Neskôr sa táto problematika dostala do úzadia (pre náročnosť výskumného a výrobného procesu) a vystriedala ju technologicky jednoduchšia chémia. V súčasnosti sa však biologický boj javí ako jeden z účinných nástrojov v boji proti podkôrnemu hmyzu.
Výskyt entomopatogénnych húb v prírode je prirodzený v celej Európe. Ale na to, aby mohla spôsobiť tlmenie vysokej koncentrácie škodcov, musí prekročiť určité prahové hodnoty jej množstva. A to príroda sama nedokáže. Preto treba prírode v boji so škodcom pomôcť. V súčasnom lesnom hospodárstve je záujmom každého hospodára lesa zabrániť šíreniu tejto kalamity.
Entomopatogénne huby sú huby, ktoré môžu byť veľmi nápomocné pri potláčaní rozširovania kôrovcovej kalamity. Sú chýbajúcim článkom v metóde boja s hmyzom, ktorý svojou špecifickosťou, jednoduchým šírením a aplikáciou výrazne prispeje do mozaiky ochrany lesa. Tieto huby neškodia živočíchom, rastlinám, ani človeku. Neznižujú kvalitu dreva, nespôsobujú žiadnu hnilobu, ani iné biotické poškodenie dreva, nemenia mechanické, chemické a fyzikálne vlastnosti drevnej hmoty. Pre ich aplikáciu sa musí v prvom rade v danom prostredí vytvoriť dostatočný počet životaschopných spór, ktoré umožnia hube vyvolať masovú parazitáciu na podkôrnom hmyze. Kumulácia spór na jednom mieste sa dá dosiahnuť koncentrovaným postrekom na stojace alebo ležiace stromy, polovývraty, vývraty a umelo položené lapáky. Dôležité je aplikovať postrek aj do kôp vzniknutých po uhodení haluziny a vrcholcov zanechaných po ťažbe (do hmoty, ktorá ostáva v poraste po vyťažení predajnej drevnej hmoty a nie je možné ju použiť na štiepkovanie alebo by náklady na jej zhromaždenie na miesto štiepkovania boli enormne vysoké). Huba totiž účinkuje na ktorýkoľvek druh podkôrnika a treba priznať, že uhodené kopy sa stávajú významným zdrojom rojenia podkôrneho hmyzu. Vytvorením dostatočného množstva spór sa huba stáva aktívnou a začína atakovať podkôrny hmyz: aj pri nepatrnom kontakte hmyzu so spórou (obtretie, vdýchnutie, prevŕtanie sa hmyzu cez kôru, kopulácia, kladenie vajíčok, kontakt v lapačoch a pod.) sa začínajú vytvárať prvé klíčiace konídiá na povrchu hmyzu. Tie po krátkom raste na povrchu chrobáka vnikajú zvyčajne kolmo do chitínového pokryvu kutikuly chrobáka a prenikajú do telovej dutiny. Rastúce vlákno huby postupne vypĺňa telo chrobáka, preráža na povrch a vytvára okolo chrobáka bielu obrubu. Spolu s prerastaním vlákien sa v tele infikovaného chrobáka vytvára enzým, oslabujúci imunitný systém chrobáka a urýchľujúci jeho koniec. V konečnom štádiu huba vytvorí vzdušné konídiá a šíri sa ďalej. Celý proces od nákazy až po vyklíčenie trvá cca šesť a viac dní. Nainfikované chrobáky úspešne odovzdávajú nákazu aj zdravých chrobákom, ďalšie konídiá ostávajú v kôre postriekaného stromu, ďalšie sa po vyletení hmyzu dostávajú na hostiteľský strom, kde sa rozširujú spolu s pohybom nainfikovaného chrobáka – to znamená, že infekcia sa šíri v celej populácii a ostáva v stromoch (buď v postriekaných alebo v tých, do ktorých naletel a uhynul infikovaný chrobák). Preto masívne a cielené aplikovanie postreku huby na konkrétny porast umožňuje zvýšenie jej aktivity. Pri opakovaných postrekoch sa dosiahne stlmenie alebo úplné zničenie populácie podkôrneho hmyzu v danej lokalite.
V nainfikovaných lapákoch a stromoch sa znížili počty závrtov, dĺžky chodieb matiek a počty lariev a kukiel. Ďalšie generácie, obsadzujúce infikovaný lapák, sa vyvíjali pomalšie alebo sa ich vývoj zastavil vo fáze kladenia vajíčok. Vajíčka boli nakladené, ale ďalej sa nevyvíjali. Entomopatogénne huby sú schopné na veľmi dobrých stanovištiach dosiahnuť vysokú mortalitu, priemerná doba prežitia podkôrnikov je 6,1 dňa.
