Do Španielska sa Petronela Bombová dostala vďaka projektu Brána jazykov pre učiteľov otvorená, ktorý je financovaný Európskym sociálnym fondom. Na základe projektu sú učitelia cudzích jazykov vysielaní do zahraničných škôl v Anglicku, Nemecku, Španielsku, Francúzsku a Taliansku. „Cieľom je zvýšiť jazykové kompetencie učiteľov, porovnať školské systémy našej krajiny a tej, v ktorej učiteľ hosťuje, ale aj odpozorovať všetko dobré, čo na konkrétnej škole je, aby sme to mohli aplikovať aj na naše vyučovanie,“ hovorí španielčinárka, pre ktorú Španielsko vonkoncom nie je neznámou krajinou. Navštevuje ho totiž pravidelne. Ešte nikdy však nemala možnosť vyučovať tamojších študentov.
Učiteľov, ktorí môžu v rámci projektu vycestovať do zahraničia, vyberali vyhlasovatelia projektov na základe praxe a aktivít, ktoré vyvíjali v škole. Z trstenského gymnázia dostali túto možnosť aj ďalšie dve učiteľky – Tatiana Dedinská by mala ísť na stáž do anglicky hovoriacej krajiny a Monika Horváthová strávi dva mesiace na španielskej škole. Ako však Petronela Bombová poznamenala, je veľmi ťažké nájsť školu, ktorá by s niečím takým súhlasila. „Ja som s tým, našťastie, problém nemala. So školou Instituto Pintor Luis Sáez v Burgose máme totiž už od roku 2005 nadviazanú úspešnú spoluprácu.“
Od geografie až po náboženstvo
Prvé dva týždne v Španielsku strávila slovenská učiteľka aklimatizáciou, spoznávaním prostredia, zoznamovaním sa so školou, profesormi, mestom. Ďalšie dva týždne hospitovala na hodinách svojich španielskych kolegov. Všímala si ich spôsob výučby, porovnávala ho s naším. Po mesiaci dostala možnosť vyučovať a pri tom zostala až do konca stáže. „Učila som všetko, čo sa učiť dalo, muselo sa to však týkať Slovenska. Na hodine geografie som napríklad púšťala DVD, na ktorom boli vynikajúco prezentované naše hory, príroda, lesy, šport, kultúra. S hrôzou som však zisťovala, že Španieli vedia o našej krajine veľmi málo. V tých lepších skupinách mi vedeli povedať iba to, kde sa Slovensko nachádza a aké je jeho hlavné mesto. Aká rieka preteká Bratislavou, či aké je naše najvyššie pohorie, o tom nemali ani potuchy. Motiváciu však pre mňa bolo, že žiaci sa veľmi veľa pýtali. Učila som aj históriu, kde som mala hovoriť o páde komunizmu na našom území, o nežnej revolúcii a rozdelení Československa,“ hovorí P. Bombová. Ušli sa jej však aj hodiny hudobnej výchovy, ba dokonca náboženstva.
Školský systém je úplne iný
P. Bombová tvrdí, rozdielov je v španielskej škole oproti našej naozaj dosť. Vyučovacia hodina tam trvá 50 minút, medzi hodinami je len päťminútová prestávka, majú však nie jednu, ale dve veľké prestávky. V Španielsku nepoznajú vyučovanie dlhšie, ale ani kratšie ako šesť hodín. „Všimla som si, že Španieli sú k niektorým profesorom maximálne nedisciplinovaní. Už tam som si povedala, že u nás máme super žiakov. V mojom prípade síce boli ticho, no podľa mňa to bolo tým, že som bola úplne nová. Ja som problémy nemala, no z niektorých hodín, na ktorých som bola na hospitácii, som mala chuť doslova utiecť.“ Španielski študenti si musia na začiatku školského roka všetky učebnice kupovať. Poznámky na hodinách si nerobia, tí najpozornejší si maximálne zaznačia všetko potrebné do knihy. „Učitelia sú tam neuveriteľne ústretoví. Študentom pripravia všetky potrebné poznámky a zavesia im ich na web. Pre žiakov je to vynikajúce, no učitelia s tým majú množstvo práce navyše. A študenti aj „vďaka“ tomu nedávajú na vyučovaní absolútne pozor - vedia, že všetko si nájdu na internete,“ podotkla španielčinárka. Slovenská učiteľka učila Španielov tak ako aj svojich študentov. Ako sama tvrdí, videla, že vďaka tomu sú oveľa pozornejší. Aby zistila, čo všetko im jej hodiny dali, urobila na konci každej hodiny kvíz. A s potešením uznala, že väčšinu vecí vedeli.
Mohla aj učiť
Petronela môže vo svojom prípade hovoriť trošku aj o šťastí. V rámci projektu totiž slovenskí učitelia nemuseli odučiť ani jednu hodinu. Mali sa len zúčastňovať hospitácií. Všetko ostatné záviselo od ústretovosti školy, ktorú si vybrali. „Hoci sme to nemali povinné, predsa som sa do toho pustila. A keď som odučila v prvej triede a tamojší profesor zrejme uznal, že to bola dobrá hodina, odporučil ma ďalšiemu kolegovi. Potom už chodili sami, či nechcem učiť aj na ich hodinách,“ spomína P. Bombová. Za dva mesiace sa španielčinárke podarilo získať množstvo nových poznatkov. Opozorovala množstvo nových vecí z fungovania školy, upevnila staré kontakty a našla nové. Získala aj ďalšie skúsenosti a prax, pretože podľa nej každý jazykár, ak môže, má ísť „von“. Počas svojho pobytu si však neužila len školu, ale aj mesto. „Kultúrne som sa tam úžasne vyžila. Burgos totiž kandiduje na Európske mesto kultúry a v rámci toho sme mohli každý deň niekam vyraziť.“
Od desať do jedna
Školský systém je v Španielsku úplne iný než u nás. Základná škola trvá šesť rokov, potom deti odchádzajú na strednú školu. Tá je vnímaná ako povinné štvorročné stredoškolské vzdelanie. Kto chce, môže pokračovať na dvojročnom maturitnom štúdiu. Tí, čo maturitu nechcú, pokračujú na odborných školách. Zaujímavosťou je tiež vyhadzovanie nedisciplinovaných žiakov z hodiny. Ak profesor žiaka vyhodí, ten musí odísť na miesto na to vyhradené. Tam ho čaká knižnica, v ktorej môže študovať. Zakaždým, keď skončí za dverami, musí vypísať tlačivo, ktoré dostane u zástupcu riaditeľa.
Podstatný rozdiel je aj v známkovaní. Zatiaľ čo na Slovensku poznáme päť hodnotiacich stupňov, v Španielsku ich majú desať, zoradených celkom naopak. Desať a deväť je výborný, osem, sedem chválitebný, šesť dobrý, päť dostatočný, štyri až jedna nedostatočný. Známka však nezahŕňa len obsah vedomostí, ale aj aktivitu na hodine, úsilie žiaka a správanie. A niečo pre našinca – Španieli nepoznajú ústne skúšanie. Všetky vedomosti sa zisťujú len písomnou formou.
