zniku pripájam toto skromné vyznanie.
Prvým informátorom výstavby nemocnice v našej domácnosti bol otec. „Podpísal som, že dávam zadarmo hrady, ako to urobili všetci ostatní majitelia tamojších pozemkov,“ hovoril otec a dodal: „Zaviazal som sa aj s Gustom Pánikom, že budeme zo stanice voziť všetok vo vagónoch privážaný stavebný materiál, za čo nám budú platiť. Neplatili, len z času na čas podhodili nejakú korunu...“
V obrovskom nadšení, ktoré vtedy zavládlo v Trstenej a okolí – rozprával otec - však vtedy nikto nemyslel na peniaze, i keď v každej domácnosti chýbali. Naši rodičia sa vedeli pre dobrú a spoločnú vec nadchnúť, oddať sa jej. Ten kus najúrodnejšej pôdy v Trstenej pod výstavbu nemocnice nám nikdy nechýbal... (Porovnajte ten obrovský rozdiel s dneškom.) Trstená bola vtedy hrdá a šťastná. Vládlo tam nesmierne nadšenie a porozumenie. Každý chcel byť pri tom, každý chcel pomôcť. Obecné zastupiteľstvo požívalo najvyššiu dôveru. V mojom detskom srdiečku sa premiešavali dobré pocity. Pamätám si, ako som pri otcovej zvesti zvýskla: Ja budem doktorka! Nestalo sa...
„Zasa nemáš, Kolejáková, domácu úlohu?“ zaznelo z úst mojej učiteľky p. Kulčárovej, keď som sa blížila ku katedre s čistým úmyslom ospravedlniť sa. „Nevládala som, prišli vagóny s tehlou a všetci moji bratia i ja sme museli pomáhať. Nabudúce sa to už nestane,“ pošepky som sľubovala, či skôr zakoktala. Moja učiteľka akoby na mne sedela. Nestačilo jej tvrdé pokarhanie, siahla aj po trstenici. Moje od tehál doráňané ruky, najmä prsty, ktoré večer čo večer, ba i v noci mama potierala raz bravčovou, inokedy husacou masťou, sa do rána nevyliečili. Naopak, štípali ešte skôr a ešte viac, ako pocítili učiteľkinu trstenicu. Zaplakala som, vtedy prvý raz, verejne, pre trstenskú nemocnicu, pre nechápavú a neuznanlivú učiteľku, pre otca, ktorý ma deň čo deň, ba i noc naháňal vykladať z vagónov tehly. Nepamätám si už, koľkokrát som ešte potom zaplakala vo vagónoch, pri katedre prísnej učiteľky, ba dokonca i v riaditeľni, pretože postupne som aj vzdorovala.
Čas plynul. Pýcha môjho srdca, sen mojej budúcnosti, krásavica Trstenej, hrdá dáma širokého okolia, maják krajšieho a zdravšieho života rástla na trstenských hradách do výšky a mohutnosti. V čase výstavby ju už nepoložilo na kolená. Dokrvavené a spustošené bojové polia II. svetovej vojny a napoly zničené a vypálené okolité obce Brezovica, Zábiedovo, Liesek, Ústie, ba i samotná Trstená - akoby zázrakom ochránili stavenisko našej nemocnice. Už 60 rokov píšu v nej lekári, zdravotné sestry, pomocný personál a pacienti svoju i spoločnú kroniku, striedajú radosti so smútkom a plačom.
Roky pribúdajú, vekom dozrievame, ja i moja - naša trstenská nemocnica. Hoci už takmer 50 rokov žijem mimo Trstenej, ona, už tiež staršia dáma, žije v mojom srdci. V nej som porodila syna i dcéru, v nej dokončili svoju životnú púť aj moji rodičia (otec priamo v mojom náručí), bratova manželka prežila v nej celý produktívny vek a ich najstarší syn (môj synovec) začal do tajov medicíny prenikať ako gymnazista pri pitvách, aby neskôr po úspešných štúdiách na viac rokov zaujal aj post riaditeľa.
Tá krásavica poblíž Oravice sa zásluhou jej vedenia, najmä riaditeľa v posledných rokoch stále viac a viac parádila, obliekala si nové – modernejšie rúcha, odborníci v nej zavádzali nové medicínske metódy a ona, zbavená dlhov, populárnejšia, odrazu vzbudzovala pozornosť širších medicínskych kruhov, pacientov i finančných dobrodajcov z Bruselu. Len tí najhlavnejší, tí priami regulovčíci jej života, tí mocní zo samosprávneho kraja s z ničoho nič naježili.
Na ich nôtu nespievajúceho, hoci erudovaného lekára so štyrmi atestáciami a úspešného riaditeľa odvolávajú a vymieňajú za polopolitika... Moju – našu trstenskú nemocnicu chcú glorifikovať (?) novým pomenovaním, akoby meno alebo názov liečili ľud a privádzali nový život. Pre jeden vred (NsP Čadca) amputujú celé zdravotníctvo kraja...
Nedá mi nad všetkým znova nezaplakať. Lenže ja i vzdorujem a volám, bojujte za našu trstenskú nemocnicu tak, ako za jej výstavby bojovali a prinášali obete naši predkovia.
Autor: Z voľného rozprávania Evy Kolejákovej zapísal: Vlado Kozubík
