zala k srdcu. Včelám venuje všetok svoj voľný čas. Počas sviatočných popoludní nechodieva k susedke na kávu, ale uteká do hory ku včielkam. A teší ju to.
Začínala ako osemročná
Helena Surovčíková je v súčasnosti dôverníčkou včelárskeho spolku v Or. Veselom a zároveň veterinárnou pomocníčkou.
„Otec ma zaúčal tajom včelárenia od detstva, od mojich ôsmich rokov. Bol to naozaj veľký včelár,“ spomína na svoje začiatky. Helena mu najprv pomáhala len s jednoduchšími prácami ako bolo ukladanie rámikov či upratovanie vo včelíne. Neskôr ju brával aj k vytáčaniu medu. Albín Surovčík však pred desiatimi rokmi zomrel. Predtým však ešte adresoval dcére svoje želanie...
Znova od začiatku, a sama
„Otec zomrel v marci. A prišiel čas, keď bolo treba robiť jarnú prehliadku včelína. Prvýkrát som tam šla sama...“ Cestou do hory sa jej v mysli vynárali otázniky, čo ju tam asi bude čakať, či si dá s prácou sama rady... A tisli sa jej slzy do očí. Ako sa potvrdilo aj v jej prípade, človek sa učí najmä na vlastných chybách. „Stalo sa, že sa mi včely vyrojili. Jednoducho utiekli. Potom som na to prišla - ony nemali čo robiť! Nuž som im našla robotku.
Povedala som im: „Budete robiť a nebudete mať čas na fígle! Noste a nerobte somarinky!“ Mali totiž plné plodisko... Povkladala im tam teda me-dzistienky a nechala ich, nech si ťahajú nové. Ako pani Helena tvrdí, postupom času sa naučila podobným problémom predchádzať.
Nezvané návštevy vo včelíne
Včelár sa pri svojej práci stretne s hocičím. Aj včelíny Heleny Surovčíkovej už zažili kadejaké návštevy. „Naučil sa mi tam chodiť medveď. Lenže medveď je zviera. Do včelína ho mohol dohnať jedine hlad, takže robiť nejaké zábrany nemalo význam.“ Škody, ktoré narobil zákonom celoročne chránený medveď, včelárka nahlásila na príslušný lesný úrad, a štát jej ich uhradil. A hoci sa medveď už potom pri včelínoch dlho neukázal, prišla iná nepozvaná návšteva. Tentoraz to musel byť človek. Vylámal zámky na dvierkach, vybil sklá a dvere v búdke pri včelíne. Aby toho nebolo málo, ukradol odtiaľ včelárke aj niekoľko kusov náradia.
Ani takéto nepríjemnosti však pani Helenu neprinútili, aby sa svojho koníčka vzdala. „Nič ma neodradí, lebo med je jedinečný liek na veľa chorôb. Je síce pravdou, že niekedy je dobrý rok, a inokedy slabší, ale neodradí ma ani málo medu, ani choroby včiel, ktoré si z času na čas prinesú.“
Veľa včiel uhynulo
Hovorí sa, že tento rok to bude s medom ťažké, pretože ako sme sa dozvedeli, veľa včelárov práve vďaka chorobám prišlo o svoje včely. „Včielky treba pravidelne liečiť. A dobre by bolo, keby si ich liečil každý včelár poriadne. Stačí, že si ich jeden neprelieči... Včela totiž zájde za potravou aj 5 km a nakaziť ju môže aj iná včela. Rozmnožil sa klieštik. Neviem, kde sa stala chyba, no niektorí včelári mali 5 rodín a všetky im uhynuli. Niekde chyba musela byť, keď „pošlo“ tak veľa včelích rodín. Je možné, že to spôsobilo vlaňajšie veľké teplo. Mne padli 3 rodiny. Ale mám ich 60, takže pri takom množstve sa mi to zdá byť normálne,“ uvažuje nahlas pani Helena.
„Na Orave tých chorôb toľko nebolo, ale niektorí včelári kupujú včely z Dolniakov a možno ich dostatočne nepreliečia. Na Dolniakoch bol aj mor...Ten sa prejaví v rámikoch, aj v plode. Skúsený včelár si to všimne. Z plodu cítiť zvláštny zápach a keď sa v tom pošpárate zápalkou, zvláštne sa to ťahá.“ Na klieštiky vraj včely zas reagujú tak, že jednoducho vycítia hroziace nebezpečenstvo, nechajú všetko tak a ujdú, nevrátia sa. Buď si založia vlastné miestečko - väčšinou na stromoch - alebo uhynú. Helena Surovčíková na liečbu svojich včiel nepoužíva žiadne chemikálie, pretože, ako nám povedala, odrazilo by sa to na kvalite medu a ona si potrpí na tom, aby jej med bol čisto prírodný. Jediným prostriedkom, ktorý používa, je zadymovanie avartínom.
Včely gazdu nepoznajú
Helena Surovčíková má dva úle aj doma na dvore. V nich chová včelie matky. „Keď sa tieto rodinky troška zdokonalia, hneď ich dávam do hory. Niet nad kvalitný prírodný lesný med!“ Základom dobrého včelstva je dobrá matka. Vtedy je veľký predpoklad, že aj jej potomstvo bude medonosné. Ak je zlá matka, celá včelia rodina je slabá. „Od matky tiež závisí, aké sú včely. Niekedy ma hrozne doštípu. Včely svojho gazdu nepoznajú. Nemajú rady parfum, ani pach maštaľného hnoja.“
Podobne ako sa niektorí pestovatelia rozprávajú so svojimi kvetmi, aj táto včelárka sa rozpráva so svojimi včelami. Či to má nejaký pozitívny prínos, ťažko povedať: „Neposlúchajú ma. Dokonca ma ani nepoznajú.“ Keď sa pani Helena vyberie do hory ku svojim včielkam, väčšinou tam strávi celý deň. Ako nám prezradila, včelárstvo je pre ňu nielen zábavka, výborne si pri ňom aj oddýchne. Helena Surovčíková je v Oravskom Veselom dobre známa. Ľudia k nej chodievajú nielen po chutný a kvalitný med, ale aj na propolisové masti a tinktúry, známe výnimočnými hojivými účinkami na popáleniny, ekzémy, rôzne kožné problémy, ženy ich používajú pri starostlivosti o pokožku. Tinktúra je vhodná aj ako kloktadlo na boľavé hrdlo.
Pred zimou treba kŕmiť
„Včely treba pred zimou zabezpečiť. Treba ich prikrmovať, aby mali dostatok energie na prezimovanie. Zima je obdobie, kedy sú tichučko, oddychujú.“ Prikrmovanie začne, keď je vybratý med. Včely Heleny Surovčíkovej spotrebujú približne tri päťlitrové poháre sirupovej vody. „Keď majú už dobré zásoby, uzavriem úľ, dobre ho uteplím, a včielky môžu odpočívať!“
Včelári kedysi dostávali príspevok z ministerstva poľnohospodárstva na cukor, z ktorého sa robí sirup pre včely. Dostávajú ho aj dnes. „Nie sú to veľké peniaze, ale aspoň čosi. Závisí to od toho, koľko má včelár rodín. Na jednu rodinu môže dostať 130 korún.“
Kto bude včeláriť ďalej?
„Viete, teraz je taká doba, že každý len uteká za veľkými pe-niazmi... Ale o chvíľu nám nebude mať kto med robiť,“ krúti hlavou pani Helena. V Oravskom Veselom je v súčasnosti 23 včelárov. „Sú to väčšinou starší včelári, ale našťastie, s včelárstvom začínajú už aj 17 - 18-roční chlapci. Chýba nám tu stredná generácia.“ Aj Helena prebrala včelárenie od otca, ale po nej už v ňom nebude mať kto pokračovať. „Moje dve dcéry majú veľmi rady med, ale obidve sú na včely alergické.“
Podľa jej názoru ľudí odrádza od včelárenia najmä skutočnosť, že v tejto brandži nejde práve o veľké zárobky. „Nikto sa nechce o včely starať. Keď niekomu ponúknem včeliu rodinku, radšej si pýta fľašu medu...“
Autor: VERONIKA PRISENŽŇÁKOVÁ
