mizdatom. Štátna polícia vzala Osipa do zeleného antona na ulici, v cvičkách. Dodnes sa nevie, kde a kedy zahynul, kde je pochované jeho telo - v hromadnom hrobe, v tajge? Na cintorínoch zmrznutých tiel súostrovia Gulag? Len čo ho zatkli, jeho manželku vyviezli ”ďaleko od Moskvy.” Prežila. Napísala Dve knihy spomienok. Hyeny v sirupe, boli tí, ktorí sa (pred zatknutím Osipa) predstavovali ako ”priatelia Mendeľštamových”, ako obdivovatelia veľkého talentu jej manžela. Po Osipovom ”zmiznutí” si však dobre platení funkcionári zložitej a komplikovane byrokratickej režimovej, ideovo vyspelej organizácie Zväzu sovietskych spisovateľov (cca 6000 členov) nenašli pre pani Mendeľštamovú ani minútku času. Jeden z tajomníkov Zväzu sovietskych spisovateľov, ktorý chodieval (kedysi) k nim na obedy, sa pred jej návštevou vždy nenápadne vytratil. Iný, generálny tajomník Zväzu... mal nos na nepríjemné situácie. Cítil ich na kilometre. Okrem toho mal ”choré srdce, mohol hocikedy skolabovať”, tak hovorili najlepší kardiológovia v Moskve...
Na Slovensku sme mali ”v stalinských časoch” tiež hyeny v sirupe? Isteže. Mali. V rôznych podobách, v rôznych polohách, v kauzách, s rôznymi osudmi ľudí od pera. Podaktorí sa utopili v sirupe. Podaktorí plávali v ňom s nebezpečím, že aj v hustom prostredí sa môže neopatrný človiečik utopiť. Iní sa pohybovali opatrne až ostražito, bdeli, plniac odkaz Júlia Fučíka (Lidé, bdětě!), obzerajúc sa na všetky svetové strany, veriac strane, ktorá je pri moci, prežili. Ich potomstvo rýchlo pochopilo, že odkaz dnešku od prísnych otcov znie: ak nechcú žiť v strachu o existenciu, ak sa chcú ma lepšie ako plebejci v roku 2008, musia sa urýchlene dostať do straníckeho sirupu vládnucich strán, lebo demokracia, detičky, to je pluralita! Plávanie v straníckom sirupe je bezpečné. Má kolektívnu podporu zdola. Čím viac pokornej služby mocným, tým viac podpory zhora. Obiehanie okolo vlastnej osi sa dnes nenosí. Vyšším stupňom je obiehanie okolo osí centrálnych. Masy držia katafalky. Masy nesú hrdinov na veľkých štítoch, masy im dôverujú, veria, im, zbožňujú ich. Treba byť na povrchu, soudruzi. Pod hladinou nech sa klbčia ľudia, čo sa nevedia včas zorientovať. Žiť na povrchu - to je životná nutnosť! Pohybovať sa nenápadne. Kto rýchlo hrabe, môže spadnúť nižšie, tam je sirup riedučký, vojde do pľúc, do hlavy, človek zaniká, poberá sa do bezvýznamnosti, aj keď v sladkom bytí. Najprv treba čľupnúť do fľaše plnej modrého sirupu. Je veľmi navoňaný, načačkaný, vymodelingovaný. Možno bude treba preskočiť do žltej fľaše. Slovenské fľašky sú vždy blízko. Kto má čuch, nemá problémy. Kto má vyvinutý zmysel pre nezmysly, čo sa pred a po voľbách udejú, ten sa stane natoľko ľudovým, že ho budú riediť a piť celé generácie. Komu nevadí, že je v žltej, červenej, či modrej (fľaši), že sa dostane aj do pomiešanej fľaše(do koalície), nemá problém. Adaptabilita (prispôsobenie) - to je náš cieľ. Takýto transparent svieti DNES. Kto nemá svedomie, nemá problém. Vždy nájde skvelú odpoveď, vždy skvelé riešenie. Pýtal som sa nemenovaného poslanca (volili ho občania s dôverou, ktorú vždy vkladajú doňho b nádeji, že splní svoje predvolebné): Mal by mať poslanec, ktorého si ľudia zvolili, mal by mať ... svedomie? Pozrel na mňa s opovržením (to je pohľad, ktorým v stredoveku páni obdarúvali svojich sluhov) a precedil pomedzi zuby (stáli stotisíc): O čom to vy, prosím vás, hovoríte? Bol som spokojný. Pomyslel som si: Ten pán ešte nie je zrelý na vykanie. Treba si zvyknúť na onikanie: Oni, Vaše Vysokoblahorodie, nech vybáčia, majú oni byľku času, by vypočuli prosbičku moju? Či by oni vpustili do ich vlastnej hory našu rodinu, aby sme si mohli nazbierať suchých spadnutých šušiek, by sme si mohli do vozíčka s košinou nazbierať; vedia, Blahorodie, vypli nám plyn a nemáme čím vykúriť izbu, kde nás osmoro spáva....”