však veľmi nemravná ríša), spolustolovník, senátor, bývalý otrok, šašo... skrátka - spriaznená duša; mlčanlivá studňa, čo prijala, pochopila, utajila, neprezradila činy, prečiny, porušené zákony spoločnosti, či etiky, nedodržané sľuby, zverstvá, vraždy. Ak spriaznená duša sklamala, vyzradila, zradila, stihol ju trest. Cisári to robili elegantne: bol človek, stratil sa, nebolo človeka. Možno ho našli. Možno nikdy nenašli. To už nebolo podstatné.
Nenadávajme na Rimanov. Stredovek nebol o nič lepší. Najhorší - v časoch inkvizície. Psychopompos mal INÉ pozície, iné postavenie, iné metódy. Králi, baróni, kniežatá, veľmoži, všetka tá ničnerobiaca háveď po celé stáročia z nudy a z hlúposti páchala nespočetné zločiny. Shakespearovskí poslíčkovia, sluhovia, šašovia, ministri, poradcovia, obežnice minirozmerné, obežnice maxinafúkané, boli spriaznené duše mocných. Stačilo podozrenie, nepriazeň, v čase inkvizície postačilo OZNÁMENIE, že madame Plecibélité sa stretáva o polnoci na hore Mornay s diablom (ktorý má tisíce podôb)a súloží s ním a madame (ihneď!) vzal do svojej láskavej opatery inkvizičný súd. Podrobili ju skúške: ak ju ponorili zviazanú do kozlíka s kolenami pod bradou do hlbokej vody a madame NEVYPLÁVALA, bola nevinná. Česť pamiatke nevinnej duše. Ak VYPLÁVALA, pomoc mohla dostať jedine od diabla; nuž ju odsúdili, a - upálili.
Prišiel novovek, humanizmus, revolúcie, úsilie o slobodu. V menej revolúcie a v mene ”vyšších a humánnych cieľov” vznikla tajná polícia. Štát v štáte. Spolupracovníci sa vždy našli. Bodaj by sa neboli našli, veď dostávali výhody, aj judášske peniaze. Režim potreboval spriaznené duše. Čo by to bol za režim, keby nemal informácie o svojich občanoch? Kto sa o presné a zaručené informácie postará ak nie tajná polícia? Zmizli, zanikli štáty, rýchlo zanikli ”vymoženosti” revolúcie, nezmizol už nikdy geniálny vynález tajnej polície. Zachoval si svoje pevné miesto aj v Nádejnom režime sveta - v socializme. Myšlienka spravodlivej (konečne! Koľko storočí bolo treba?) spoločnosti dostala obludné dary -vrátane štátnej polície.
Každá myšlienka urobiť svet lepším mala v zárodku zjavných i tajných nepriateľov. Kto nejde s nami ide proti nám!, to si vari ešte pamätáme. Stačilo podozrenie, krivé slovo a mašinéria sa pohla v zložitom súkolí. Bol človek, nebolo človeka. Zmizol. Štát nezmizol. Ideály revolúcie sa udržiavali na horách tiel naivných mŕtvych, čo do poslednej chvíle svojho života verili, či na telách tých, čo na chvíľu upadli do ľudskej slabosti - do syndrómu pochybnosti a ich pochybnosti starostlivé priatelia, susedia, klubisti, ideológovia - odhalili. Zrútila sa nenápadne stavba stojaca na hlinených nohách Nedôvery a utajeného Podozrenia jedného človeka voči druhému človeku. Spriaznené duše(aj U NÁS) prešli búrlivými vodami previerok v rokoch 1989 - 93, vošli do Nových Ideálov vo vyčistených oblekoch. Ponúkli svoje bohaté skúsenosti získané v minulom režime. Začali veľkú HRU NA DEMOKRATOV. Prví popreli, že by niekedy boli patrili medzi spriaznené duše. Naopak, oni bojovali proti skostnatenej spoločnosti zo všetkých síl! Veď boli očividne prenasledovaní! Ihneď vstúpili do perspektívnej strany. Perspektívna strana je tá hlboko demokratická strana, ktorá vydrží všetky vládne stresy a hoci sa občas schováva, dočká sa, že bude patriť k vládnej strane. Vládne strany potrebujú SVOJE KÁDRE. Sú to statoční slovenskí bojovníci, čo sa dočkali príležitosti; takí smelí, že ak dostanú MENOVANIE, DEKRÉT, dokážu v priebehu niekoľkých týždňov premeniť dobre fungujúcu organizáciu na anarchistický zmätok, na inštitúciu, kde strach z existenčnej neistoty premení ľudí (odborníkov!) na figúry, na slabochov, na ochotných sluhov, vymetačov, na klebetníkov, konšpirátorov, donášačov, čo sa hrdo hlásia k ”starému priateľovi.” Nový šéf dostal do vienka nové spriaznené duše. Viac, ďaleko viac, ako v kútiku vedomia očakával...A to všetko v širokom ráme DEMOKRACIE, KDE VŠETKO IDE PODĽA ZÁKONA A ĽUDSKÝCH NORIEM SLUŠNOSTI.
