Milovníci fantasy sa majú na čo tešiť

Na mnohých z nich sa ostatní pozerajú ako na rojkov, žijúcich vo vlastných svetoch. O literárnom žánri, ktorého základným prvkom je mágia, ale aj novom fantasy románe Pohrobok sa zhovárame s jeho autorom Štefanom Konkolom.

Sú milovníci fantasy naozaj rojkovia, žijúci vo vlastnom svete?
- Každý človek sem-tam žije vo vlastnom svete. Je možné, že milovníci fantasy viac ako iní ľudia. Kým však nestrácajú kontakt s objektívnym svetom, je to veľké plus, ktoré ich obohacuje.

Čím vás priťahuje fantasy ?
- Zdôraznil by som: nie každá fantasy. Tie, ktoré zabŕdajú do čiernej mágie, sú ako somáre, tancujúce na tenkom ľade nad temnou priepasťou. Ale existencia paralelných svetov nie je nezlučiteľná s kvantovou mechanikou. A takéto svety, kde dobro je dobrom, zlo zlom, a nie sú tak diabolsky premiešané ako v tom našom, ma skutočne priťahujú.

Prečo má tento literárny žáner čoraz viac stúpencov ?
- Možno ich priťahuje to isté, čo mňa. Materiálne žijeme nepochybne lepšie ako ľudia v minulosti. Ale sme šťastnejší? Dá sa o tom pochybovať. Na druhej strane, v paralelnom svete, kde sa človek môže postaviť na stranu dobra (a poriadne podkúriť tým zlým) šťastie môže existovať. To je, myslím si, podstata. A sú tu aj technické faktory. Niektoré vynikajúce filmy, ako napríklad Pán prsteňov, iste rozšírili tábor milovníkov žánru fantasy.

V oblasti literatúry nie ste nováčikom. Napísali ste štyri romány. Predstavte nám svoju najnovšiu knihu - Pohrobok.
- Ide o príbeh chlapca z nášho sveta, ktorý sa dostane do sveta paralelného. Tam musí využiť svoje schopnosti technicky vyspelého človeka 21. storočia v boji so silami temna. A musí poraziť všetky komplexy, ktoré do neho ľudia v našom svete z rôznych dôvodov usilovne vštepovali. Ak uspeje, všetko bude dobre. Ak zlyhá, Temný pán ovládne ďalší svet a z chlapca nikdy nevyrastie chlap. Môže vôbec uspieť? Mizerný štart, ktorý do života dostal, by aj ospravedlnil zlyhanie...

Rišo, hlavný hrdina vášho románu - je Slovák, žije v Bratislave. Na „inom“ svete rozpráva aj o Slovensku a iných krajinách nášho světa, a ich dejinách. Bol to od začiatku zámer, zakomponovať Slovensko do príbehu?
- Cesta do paralelného vesmíru sa musí začať v našom. Americkí autori ju začínajú na niektorom mieste v USA. Majú na to právo. Ja som si vybral Slovensko.

Rišo je vynikajúci žiak, ale fyzicky trochu slabší, v škole ho šikanujú. A doma si na ňom lieči svoje komplexy brutálny otčim. Šikana je dnes v školách veľmi aktuálna téma. Inšpirovala vás pri písaní Pohrobka súčasnosť? Alebo konkrétny príbeh nemenovaného chlapca?
- Šikana je naozaj veľmi aktuálna téma. A keďže sa zhoršuje, zdá sa, že s ňou nebojujeme správne... Pokiaľ ide o Pohrobka, inšpiroval ma môj vlastný život. Bol som vynikajúcim žiakom, i fyzicky slabším. Brutálny otčim si na mne liečil komplexy... Vytrpel som si svoje. Vyriešil som to tak, že som sa stal karatistom. Ani sa nepýtajte, koľko zlomenín ma to stálo. Keď o pár sto rokov nájdu moju kostru, iste si povedia: „Ten chlap musel byť riadny idiot. Furt si lámal kosti.“ Ale nebojte sa, Pohrobok nie je autobiografickým románom.