Postaviť dobrú pec nevie hocikto

Paradoxne, z Oravy nepochádza. Do Dolného Kubína sa priženil a tak náš región získal odborníka na všetky druhy kozubov, kachlí, piecok a pecí.
Kachliarstvo má na Slovensku dlhoročnú tradíciu. V roku 1965 však odbor kachliar zanikol. Začali sa totiž stavať sídliská a paneláky s centrálnym vykurovaním. Po takmer 40 rokoch z iniciatívy členov Cechu kachliarov Slovenska tento odbor opätovne otvorili na stavebnom učilišti v Bratislave. Cech stál aj pri zrode učebných osnov. ”Kachliarske remeslo sa vyučuje aj na učilištiach v Košiciach a Kežmarku,” dopĺňa Andrej Páleník. Kachliarstvo je podľa neho veľmi obsiahle remeslo, má množstvo ”zákutí” a zachádza do viacerých činností. Nedá sa teda naučiť zo dňa na deň, ani z roka na rok. ”Každý z nás sa vo fachu neustále vzdeláva.” Majstri, ktorí nemali možnosť navštevovať učňovku, sa môžu v odbore vzdelať v rámci kvalifikačných kurzov. To je aj prípad 30-ročného Andreja.
Kachliarstvo zaznamenáva v súčasnosti obrovský boom. ”Ľudia sa vracajú k prírodným materiálom, otvárajú priestory vo svojich príbytkoch. Zvyšuje sa aj komfort bývania. Zatiaľ čo kedysi bol kozub v domoch považovaný za nadštandardný prvok, dnes sa stáva ich bežnou súčasťou,” hovorí kachliar. Zo skúsenosti môže povedať, že oheň do domu si neprinášajú len boháči. ”Poznám mnoho mladých rodín, úplne obyčajných, ktorí keď si berú úver na stavbu domu, počítajú už aj s výdavkami na postavenie kozubu.” Najlacnejšou alternatívou, ktorú Andrej odporúča, sú prenosné piecky. ”Pekné, dizajnovo prepracované.” Mladý kachliarsky majster sa však stretol už aj s takými dielami, ktorých hodnota prekračovala polmiliónovú hranicu. K tým drahším kozubom patrí ručne maľovaný kozub, ktorý sa nachádza v jednom penzióne v Habovke. A. Páleník na jeho zhotovení spolupracoval. Pyšný je však na všetky svoje diela. Spomína si napríklad na sporák, ktorý omietal hlinou, či výrobu prípecku – ležoviska k peci.
Každá jedna pec či kozub je originálom. Andrej sa rád inšpiruje starožitnými kusmi nájdenými na povalách alebo v starých hradoch a zámkoch. ”Fascinuje ma zručnosť vtedajších keramikárov. Kachliarstvo a keramikárstvo – jedno bez druhého, to proste nejde.” Na výrobu kachľových pecí používa výrobky od modrianskych keramikárov. Na Orave sa totiž výrobe kachlí nevenuje nikto. ”Nie je to ako rožky péci,” pripomínajú vraj často Andrejovi jeho spolupracovníci. ”Kachle sa robia len na objednávku. Vždy sa musia vypaľovať osobitne. Glazúry, ktoré sa pri ich výrobe používajú, sú totiž aj napriek presnej receptúre v každom ročnom období iné. Je to hotová veda,” vysvetľuje odborník.
Záujemcov o kozub či pec vystríha pred neodbornými majstrami bez živnostenského oprávnenia. S výsledkom ich práce totiž s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú spokojní. ”Už pri projektovaní stavby treba mať presnú predstavu, aký kozub si chcem do domu dať. Veľakrát sa stretávam s tým, že majiteľ už má kúpený komín a ten rozmerovo vôbec nepasuje k vybratému kozubu. Ľudí tiež upozorňujem na to, aby mysleli na prívody vzduchu z exteriéru. Dnes sú domy utesnené oveľa lepšie ako kedysi. S ohňom sa v miestnosti rýchlejšie spotrebúva kyslík, preto treba dbať na odvetrávanie. A čo je najdôležitejšie, neodporúčam stavať v rodiných domoch teplovzdušné kozuby. Rozvody do jednotlivých izieb sú prachovodmi, zvukovodmi a smradovodmi,” radí Andrej Páleník.