torá spoločenská vrstva vyhrala voľby a ako umne usporiadala byrokratický systém tak, aby vyhrala aj budúce voľby. Ak vyhrala šľachta, bolo ich menej, ak meštiaci, bolo ich viac. Chudoba volila vždy, veď šlo o demokratickú krajinu, no nikdy z jej radov nevyrástol gubernátor. Aj by bol vyrástol, nikdy nedorástol. Nikdy nemal toľko peňazí na to, aby vyrástol až na gubernátora.
Kedysi, v 60-tych rokoch XVIII. storočia, V. V. Varan keď ešte nebol gubernátorom, robil desať rokov tajomníka ministrovi vnútorných záležitostí Ľjapkinovi-Ťjapkinovi. Varan zaveľa práce nemal. Nuž, zbieral informácie. Tajná polícia dostávala od neho podrobné správy o nepriateľoch cárskeho režimu v Poduralskej gubernii. Cár si tieto hlásenia všímal viac, ako iné hlásenia, lebo boli múdre, inteligentné, podrobné, dôveryhodné. Jeho Veličenstvo si ho pozvalo k sebe, i takto prevravelo: V. V. Varan, chceš byť gubernátorom? Kto by nechcel, Vaše Veličenstvo?, povedal v hlbokom predklone V. V. Varan. Tak budeš ním doživotne. Stačí ti to? Oj, stačí, až veľmi stačí! Varan spätkoval, kým nenarazil chrbtom do dverí. Potom sa vystrel.
Ani sa nezohrial na gubstolci, a už vydal Dekrét č. 1. Ním odvolal plošne, naraz, všetkých funkcionárov v štátom spravovaných inštitúciách a úradoch. Z postu Galérie guberniálnych výtvarníkov odvolali zo dňa ne deň akademika Myškina. Tých, čo proti rozhodnutiu protestovali, prepustili tiež. Z postu riaditeľa Guberniálnej Knižnice A. I. Lobačeva odvolali jej riaditeľa Grigorija Apostatu Nadeždného, starého archivára, svetového odborníka na rekonštrukcie starých kníh, autora Bylinkára Uralu. Všetci zberatelia liečivých bylín, ľudia, ktorí sa podľa bylinkárskych receptúr Grigoria A Nadeždného vyliečili, protestovali a chceli ísť do štrajku. Štrajk bol, štrajkovalo 254 ľudí, čo bolo viac, ako za posledných sto rokov. Štrajk rozohnala polícia, a gubernátor Varan vydal nariadenie: Zákaz zbierať liečivé byliny v gubernii. Riaditeľa psychiatrickej kliniky profesora Onegina odvolali, hoci túto kliniku budoval 20 rokov a urobil z nej samostatnú inštitúciu, ktorá nepotrebovala žiadne dotácie ani od cára, ani od štátu, ani od špekulantov. Nikto zo zamestnancov kliniky neprotestoval proti rozhodnutiu, každý sa bál, že nový riaditeľ kliniky, ktorý dávno pred vydaním Dekrétu č. 1 leštil kľučky u vyšších a najvyšších úradníkov, aby si ho zapamätali, nosil im podarúnky, aby si ho zapamätali, spolupracoval s tajnou políciou, aby si ho zapamätali, nosil fľašky šampanského tým, ktorí akademika Onegina neznášali, vykríkal v pravidelne sa opakujúcich záchvatoch narcizmu: Všetkých prepustím! Všetkých zlinírujem! Všetkým sa pomstím!... skrátka - v tom istom dni, keď odvolali naraz starých riaditeľov, naraz aj vymenovali dočasných riaditeľov s dodatkom, že budú konkurzné konania, na ktoré sa môžu prihlásiť všetci bývalí riaditelia. Gubernátor však zvolal grémium bojarov a šepol: Do výberových konkurzných komisií dáte NAŠICH ĽUDÍ, a zariadite, aby sa do funkcií dostali DOPORUČENÍ a vopred VYBRATÍ!
Tento historický dokument dávnej minulosti študoval gubernátor spomenutej malej krajiny, i zvolal: TAKTO TO UROBÍME AJ MY! História je naozaj matkou múdrosti. Sám sebe povedal: Je to predsa jedinečný spôsob ako sa demokraticky zbaviť nepohodlných, dlho slúžiacich, kritizujúcich, protestujúcich nespokojencov. Konkurzným pokračovaním dosadíme našich ľudí a cez nich sa dosadia ďalší naši ľudia, a správnou proľudskou politikou sa získajú ešte ďalší ľudia pre nás, takí ľudia to budú, čo nebudú voliť tých... tých bastardov, čo vykrikujú a píšu a tárajú proti nám. Budú voľby a proti výsledkom volieb už nič nezmôžu!!!
