Počiatky kominárstva na Slovensku siahajú do 18. storočia. Za vlády Márie Terézie kominári vlastnili dekréty, na základe ktorých mohli vykonávať svoju činnosť. Obyvatelia si museli dávať pravidelne prečisťovať komíny. Dnešné vyspelé technológie nahradzovali primitívne spôsoby čistenia dymových ciest. ”Využívali sa na to napríklad sliepky. O nohy sa im uviazal motúz a spustili sa do komína. Ako sliepka trepotala krídlami, čistila komín. Vymetanie dymových ciest robievali často i deti. Kominári ich vyhľadávali v sirotincoch. Cechmajster si sirotu zobral na výchovu a za to, že sa o dieťa staral, mu muselo pomaháť. Keďže boli šťúple, používali ich priamo na čistenie kanálov a dymovodov, ktoré preliezali a ručne ich čistili,” povedal nám o minulosti kominárskeho remesla prezident Komory kominárov Slovenska Vlastimír Martinko. Stretnutie s kominárom malo priniesť človeku šťastie. Stačilo sa dotknúť gombíka na svojom oblečení a krútiť s ním dovtedy, kým neodpadne, aby vytúžené šťastie dotyčný mal v hrsti. Tento zvyk súvisel s tým, že kominári pomáhali predchádzať požiarom a iným nešťastiam práve tým, že vymetali komíny. Prinášali teda do príbytkov šťastie.
Kominárska práca sa zväčša prenášala v rámci rodiny z pokolenia na pokolenie. Ani dnes tomu nie je inak. Príkladom je rodina Deákovcov. ”Kominárom som ja, aj môj syn Adam. Vnuk Lukáš už s nami navštívil nejedno kominárske podujatie. Tvrdí, že raz chce byť tiež kominárom,” vraví Milan Deák z Nového Mesta nad Váhom. Prezident kominárskej komory má v rodine tiež nástupcu, teda presnejšie, nástupkyňu. Je ňou jeho dcéra Viera Martinková. Je jednou z piatich žien, ktoré sú členkami komory. Na nedávnom valnom zhromaždení, ktoré sa konalo v Dolnom Kubíne pri príležitosti 10. výročia vzniku Komory kominárov Slovenska, boli hneď dve kominárky. Okrem spomínanej V. Martinkovej i Jana Šulanová. ”Hlavným dôvodom, prečo sme sa stali kominárkami, je, že naši otcovia sú kominári. A prečo sme sa rozhodli pre toto remeslo? Baví nás, je to zaujímavá práca,” zhodli sa obe mladé ženy. Ich hlavnou činnosťou, ako aj ostatných kominárov, je čistenie a vymetanie komínov, ich kontrola a revízie pri kolaudáciách domov.
Komora kominárov má v súčasnosti 146 členov. Nepatria však do nej všetci kominári. Členstvo v komore totiž nie je povinné. Každý člen musí platiť členský poplatok. Minimálne raz za rok sa musí uskutočniť valné zhromaždenie, zvyčajne do konca marca, aby kominári stihli schváliť plán práce a vytýčiť si úlohy na nasledujúci rok. Raz za tri roky sa konajú voľby predstavenstva komory. ”Naša komora je členom veľkej organizácie, ktorá združuje všetkých európskych kominárov. Udržať si v nej členstvo je náročné. Ročne platíme členské približne 40 tisíc korún,” rozpráva V. Martinko, ktorý je prezidentom komory druhé volebné obdobie. ”Z právneho hľadiska sú slovenskí kominári na tom najlepšie. Ako jediní totiž máme zákon o komore kominárov. Činnosť ostatných európskych kominárov je vedená buď v živnostenskom zákone, alebo v rámci remesiel.” V. Martinko sa kominárstvu vyučil v 60. rokoch na kominárskom učilišti v Bratislave. V triede ich vtedy bolo tridsať. ”Problém však bol v tom, že len piati sme mali ukončených osem tried. Vzdelanostná úroveň tých, ktorí sa šli učiť za kominára, bola väčšinou veľmi nízka. Bol to taký trend. Kominárska práca bola zaznávaná,” spomína prezident slovenských kominárov. Dnes je možné stať sa kominárom tromi spôsobmi. Prvým je stavebné učilište v Kremničke, kde vyučení kominári dostanú po záverečných skúškach výučný list. Druhou možnosťou je absolvovanie kvalifikačného kurzu. Tretiu možnosť priniesla novela živnostenského zákona, podľa ktorej osoba, ktorá pracuje dlhšie ako jeden rok ako pomocný kominár u kominára alebo revízneho technika komínov, môže požiadať o záverečnú skúšku pred komisiou na príslušnej živnostenskej komore. ”Pri poslednom pokuse rozbehnúť učňovku, sa nám do triedy prihlásilo 12 žiakov. Napokon nám ich zlanárili murári. Zistili totiž, že viac zarobia kdesi na stavbe v Nemecku, ako keby sa vyučili za kominára,” hovorí V. Martinko. Kominárske remeslo však nepochováva. Jeho budúcnosť vidí najmä v oblas-tiach ochrany životného prostredia a využívania spaľovacích procesov.
