Poďme sa hrať na niečo, povedal Hačo. Vymysli dačo, povedal Kančo. Poďme sa hrať na nepriateľa. Ty budeš mne nepriateľom, ja budem tebe nepriateľom, povedal Hačo.
Tak dobre. Ja mám doma, na dvore, veľkú zhrdzavenú rúru, čo zostala po plynároch. Očistíme ju, natrieme ju, naleštíme ju, predáme ju. Keď budeme mať peniaze, rozhádame sa.
Komu predáme?, spýtal sa Kančo.
Noo, cestárom, tí potrebujú všelijaké rúry.
A kedy budeme nepriateľmi?
Až keď dostaneme peniaze, povedal Hačo.
Šli najprv do zberných surovín. Tam rúru nechceli, že zbierajú šrot, nie krásne nalakované rúry. Vybrali sa za cestármi. Zišlo sa päť majstrov, povedali: kúpime, uvidíme. Možno sa zíde, možno nezíde. Dali rúru bokom.
Kedy nám dáte peniaze? spýtal sa Hačo.
Až keď ju budeme potrebovať, povedal Majster cestných a tunelových remesiel.
Netrvalo dlho, vari pol roka, prišiel cestný majster Kvačka za Kančom a takto mu riekol: Chlapci, rysuje sa vám pekný zárobok. Staviame teraz cez Bradisko cestu, lebo vo vláde vyrátali, že bude lacnejšia ako tunel, tak robíme serpentíny do vrchu a z vrchu nadol. Ešte sme len začali a už majú záujem o preteky automobilov do vrchu. Tiráci chcú skúšať dolu Bradiskom výdrž bŕzd plno naložených nákladiakov, a to nielen naši a z EU, ale aj z nečlenských štátov Únie. Súkromníci v agroturistike chcú stavať popri ceste penzióny, reštaurácie, stopshopy, a to nielen európske štáty, ale aj Kanada, lebo u nich popod každý vrch robia tunely a nie miliardové serpentíny ponad vrchy. Skrátka, máme toľko záujemcov, že nás chcú podplácať. My by sme aj brali, ale nemáme kam schovať peniaze. Tá vaša krásna rúra sa nám až teraz zišla. Pcháme do nej úplatky z toho, čo sa teraz po najnovšom volá lobbing, a musíme peniaze strážiť. My vám ich veru strážiť nebudeme, ešte sme neplnoletí, povedal Kančo.
Nie to od vás chceme, povedal druhý Majster cestných a tunelových remesiel, Ing. Hnačka. Ale vy ste známi aj ako výmyselníci. Vymyslite, ako by sme odpratali rúru plnú peňazí za hranice, tam, kde nám ich zmenia na tvrdú menu a vložia do utajenej banky.
Ja už viem, ako!, vyhlásil Hačo, a hneď žiadal zo zisku dvadsať percent. Vysmiali ho. Kančo povedal: pätnásť. Dohodli sa. Hačo prezradil: každú stredu idú cez hranicu tiráky, vezú podobné krásne nalakované rúry na stavbu súkromného plynovodu kdesi na Juhu (bolo to ešte pred Šengenom). Zastavíme jedného tiráka, našu rúru dáme medzi jeho rúry, dobre mu zaplatíme, do našej rúry sa my dvaja schováme, peniaze ustrážime, vy prídete za nami autom, na hranici vás môžu prehliadať koľko len chcú, nás medzi desiatkami rúr neobjavia, telefonovať vieme, angličtinu skoro ovládame, stretneme sa, a vy peniaze zmeníte, uložíte na mená Majstrov, alebo na heslá. Naše percentá uložíte tiež na heslo Fifty - fifty... Tak sa aj stalo. Kančo a Hačo ešte neboli nepriateľmi, neboli ešte plnoprávni, ale peniaze už mali v bezpečí. A pretože boli šikovníci a dobrí výmyselníci, po niekoľkých rokoch sa stali aj politikmi.
Prešlo desať rokov, na nič sa neprišlo; roky cválali galopom, hranice zrušili. Majstri cestných remesiel už všetko postavili, kým mal štát peniaze; potom stavali urýchlenému zbohatlíkovi most ponad umelé jazero a inému spomalenému zbohatlíkovi tunel popod záhrady k frajerke.
Stalo sa, že Hačo sa dostal do politickej opozície. Prehral voľby, no! V slabej chvíli prezradil na Kanču, že má konto v zahraničí. Povedal to Kančovmu dobrému kamarátovi, povedal mu to súkromne, na akejsi recepcii. Musíme zdôrazniť: Kančovmu ”najlepšiemu kamarátovi” Dončovi! Morálne svinstvo to je, priatelia! Kamarát Dončo mrzko, priam neslovensky, zradil: povedal bulvárnym novinárom, tí normálnym novinárom, a už to fičalo... Konečne boli Kančo a Hačo nepriateľmi! Nie však preto, že sa čosi prezradilo, čosi dokázalo. Nie, nie preto, ešte raz nie! Skutočnou príčinou bol jednoduchý fakt: kým bol Kančo pri válovčeku politickej moci, dostalo sa mu na konto v zahraničí o dva milióniky viac ako Hačovi. Ani toto nie je presné. Pravda je kdesi celkom inde: Keď bol predtým Hačo pri válovčeku, získal na konto o tridsať miliónčekov viac...
