Článok pokračuje pod video reklamou
Problém s majetkom, ktorý majú obyvatelia Nižnej, miestnej časti Zemianska Dedina, riešia maji-telia pozemkov už niekoľko rokov. Ako sme sa dozvedeli od Emanuela Žuffu, predsedu miestneho urbáru a jedného z majiteľov pozemkov v Roháčoch, pýtali sa a písali hádam na všetky kompetentné inštitúcie. Výsledok? Nevyriešili nič a ostali na „mŕtvom bode”. Ale poďme pekne po poriadku...
Najskôr prenájom
Podľa historických materiálov dostali starí Zemania pôdu v Roháčoch do užívania od Oravského panstva, za čias Rakúsko - Uhorska a vlády Márie Terézie. Zemianski gazdovia lúky dlhé roky využívali na pasenie dobytka a oviec. Užívatelia hole Roháč však nemali nič zadarmo. Pravidelne museli za pôdu platiť, podľa toho, aká bola výmera ich vysokohorského majetku. Staré doklady sú dôkazom, že Zemania platili nájomné až do roku 1922. Práve v tomto roku, 12. decembra, došlo k významnej zmene. Hoľa Roháč, ako ju vtedy volali, sa stala vlastníctvom obce Zemianska Dedina. Podľa historických prameňov kúpili hoľu za 12 tisíc korún československých, ktoré splácali vo viacerých splátkach. Bývalí urbarialisti sa touto kúpou stali majiteľmi Volovca, Roháčskych jazier, Roháča, Spálenej, Predného a Zadného Zábratu a lokality Zelené.
Jedna zmena za druhou
Zemianski gazdovia tu pásli ovce aj počas 2. svetovej vojny a niekoľko rokov po jej skončení. V roku 1949 však vznikol Tatranský národný park. A do neho bola začlenená aj oblasť pa-triaca urbarialistom zo Zemianskej Dediny. Správa TANAPu bola čoraz viac proti tomu, aby sa v chránenom území pásli ovce a dobytok. Podnikla aj prvé kroky proti obmedzeniu hospodárenia v chránenom území.
Staré kroniky obce uvádzajú, že ešte v roku 1952 mali v Roháčoch salaš s 240 ovcami. Potom už žiadne ďalšie materiály o salašoch v Roháčoch nie sú. Túto lokalitu totiž vys-triedala Juráňova dolina v Oraviciach, ktorú dostali ako náhradu za roháčsku pastvu. V roku 1958 pripadlo spomínané územie pod správu Štátnych lesov Žilina. Po tomto rozhodnutí sa už Roháče na pasenie využívať nesmeli. O využívaní Oravíc sa v starých kronikách hovorí ešte v roku 1960, 1961 a naposledy v roku 1962. Práve vtedy TANAP vyhlásil, že už nebude poskytovať ani náhradnú pastvu. Zemania teda v roku 1963 ovce chovať prestali...
Od 1. januára 1991 lesné pozemky obhospodaroval TANAP v Tatranskej Lomnici. Rok nato uzavrelo Združenie bývalých urbarialistov zo Zemianskej Dediny spolu s TANAPom dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území Zuberec o výmere 310,44 ha pre Zemiansku Dedinu. Od roku 2004 je celá výmera v Roháčoch, patriaca bývalým urbarialistom, rozdelená na jednotlivých podielnikov. Každý vlastník teda vie, aká výmera v Roháčoch mu patrí. To je však pravdepodobne všetko, pretože nakladať s touto nehnuteľnosťou nemôže ani jeden z nich...
Skúšali čokoľvek
Združenie bývalých urbarialistov obce Zemianska Dedina založili majitelia pozemkov v Roháčoch ešte v roku 1992. Odvtedy maji-telia viackrát a rôznymi spôsobmi žiadali, aby mohli aspoň nejakým spôsobom využívať majetok, ktorý majú v ochrannom pásme.
„Pred pár rokmi sme spomínali aj výmenu za iné pozemky, ktoré by neboli v ochrannom pásme a ktoré by sme mohli využívať. Problém však nastal pri ohodnotení nehnuteľnosti, ktorú máme v Roháčoch. V súčasnosti majú totiž tieto pozemky obrovskú hodnotu. Vymeniť ich za iné, v rovnakej či podobnej hodnote by pravdepodobne nebolo možné,” hovorí nešťastne E. Žuffa. Podľa všetkého sa súčasná cena spomínaných pozemkov pohybuje v rozmedzí niekoľkých desiatok, možno stoviek miliónov korún. Údajne sa objavilo aj viacero podnikateľov, ktorí boli ochotní zaplatiť nemalé peniaze za určité metre štvorcové v Roháčoch. Štát má však v TANAPe predkupné právo na pozemky súkromných majiteľov. Podľa slov E. Žuffu síce mal TANAP záujem pozemky odkúpiť, ponuka však bola niekoľkonásobne nižšia, ako je ich skutočná hodnota. Majitelia teda s predajom pozemkov štátu nesúhlasili. V súčasnosti sa nachádzajú v začarovanom kruhu. Vlastnia jedni z najlukratívnejších pozemkov na Orave, no nič z nich nemajú. Majú kupcov, ktorí ponúkajú veľké peniaze, avšak najskôr by ich museli predať štátu. Ten však ponúka príliš málo... A tak sa situácia stáva čoraz viac neriešiteľnou.
„Na poslednej valnej hromade sa mnohí majitelia rozčuľovali. Niektorí dokonca navrhovali, aby sa k vstupu do nášho územia postavila závora a vyberalo sa tam vstupné. Alebo urobiť niečo iné, aby sme dosiahli aspoň nejakú náhradu.”
Takmer bez nádeje
Hoci doteraz sa majiteľom nepodarilo vybaviť nič k ich spokojnosti, v súčasnosti im svitá aspoň malá nádej. Ministerstvo životného prostredia si ako jednu z dvadsiatich priorít stanovilo aj vyplácanie majetkovej ujmy tým majiteľom pozemkov, ktorí si na nich nemôžu uplatňovať vlastnícke právo. Práve do tejto skupiny spadajú aj „majitelia Roháčov” zo Zemianskej Dediny. „Výška ujmy by sa mala údajne vyplácať, samozrejme, ak to prejde, podľa toho, v akom stupni ochrany sa pozemky nachádzajú. My sme v tom najvyššom. Pochybujem však, že to schvália, pretože o podobnom návrhu sa hovorilo už dávno,” dodáva nie veľmi optimisticky E. Žuffa. O optimizmus ho pripravuje každodenný pohľad na to, že hoci sú majiteľmi oblasti, ktorá je v Roháčoch každoročne navštevovaná tisíckami domácich i zahraničných turistov, oni tam nemajú žiadne právomoci...
O vyjadrenie sme požiadali aj Ministerstvo životného prostredia SR a vedenie Tatranského národného parku. Do uzávierky sme však ich stanovisko nedostali. O ich stanovisku k problému obyvateľov Zemianskej Dediny, prípadne o jeho možnom riešení budeme informovať v ďalšom čísle našich novín.
