hovicu, čo robí príšerný rachot. Doprava v oboch smeroch je zastavená, lebo jedna zahraničná šoférka sa psa tak zľakla, že na rovnej ceste zhavarovala. Dopravná polícia haváriu vyšetruje, ale pes s plechovicou ďalej dolu mestom beží. Občanovi, ktorý psa chytí alebo zastaví, bude vyplatené odmena v sume 500 korún. Len čo to neznáma pani z reprákov vyhlásila, školáci, vyhladovaní, hoci už boli po obede, trielili odušu domov, aj nie domov z poobedňajších krúžkov a doučovacích hodín. Vybiehali ako hasiči na signál Horí! a usilovali sa psa chytiť. Bol to rýchlonohý bastard, zmiešanec troch rás a jednej neurčiteľnej. Deti ho zahnali do bočných uličiek, mimo hlavnej cesty, bastard unikol s rachotom až do záhrad. Tam, pri kompostovej jame, vydychoval, jazyk vyvalený, oči červenožlté. Neoddychoval dlho. Uvidel ho štvorročný ocikávač stromov Julko. Zakričal mame - okopávala čosi motyčkou obojručne: Je tu pppsííícek! Matka sa vystrela, kríže si chytila, prvú hrudku zeme spod nôh vzala a hodila po psíkovi pri kompostovej jame. Pes sa pustil do behu, Julko sa rozplakal. Psík dlho nebežal, chalani mu nastavili sieť, chceli zarobiť na fajčivo. Vletel do pasce. Metal sa. Zamotal sa. Jeden z chlapcov, zrejme vodca tlupy, volali ho ŤoŤo, išiel zahorúca na mestský úrad, pýtať sľúbenú odmenu. Prišiel s ním akýsi chlap, poslali ho skontrolovať, či psa naozaj chytili, dostal príkaz odviezť ho do útulku pre stratených psov. Psa však nebolo. Chalani čo zostali pri ňom, z dlhej chvíle pozháňali ďalších desať plechovíc z piva, z konzerv, poprepichovali ich, špagát predĺžili, pustili psa zo siete, presvedčení, že im neutečie. Utiekol. Prešmykol sa. Letel na neďaleké lúky, na ešte nepoorané role, preč od ľudí. Plechovice za ním. Zastavil sa, skúsil prehrýzť špagát. Nebol to špagát. Tenké brzdové lanko z bicykla neprehryzieš. Kráčal, pobehol ďalej. Pomaly. Uvidel ho akýsi mohutný chlap, zakričal Hejjj! Počkaj! Ja ťa oslobodím! Každý deň nezarobím päť kíl! Chlap bežal za psom, krok mal ťažký, brucho ešte ťažšie, po chvíli zastal vydychujúc, hodil po psovi papek. Psík bežal ďalej. Prebehol cez cestu krížom, lanko sa zachytilo za krík v garáde, nepustilo ho. Lanko okolo krku ho dusilo, oči mu vytláčalo. Dychčal, jeho oči boli šialené. Podišla k nemu starena, prihovorila sa mu. Chňapol po jej ruke. Starenke sa na chrbte ruky ukázala krv. Týýýý! Ja som ti chcela pomôcť! Týýý! Zarevala silným hlasom: Peťóóó! Poď sem! Vnuk pribehol k starkej z neďalekého dvora. Zabehni do humna a prines tú plechovú bandasku z benzínu, čo chce oco vyhodiť. Peťo bol vždy vo všetkom ochotný. Rýchlo pochopil, že ak bude poslúchať, nebudú ho biť a ešte aj dačo sladučkého či hračku dostane. Iniciatívne, sám vzal kus pevného drôtu z poličky v špajzke. Priviazali vedno so starkou bandasku a Peťo vystrelil z poplašnej pištole. To psíka vyhnalo z garáda, aj z mestečka. Hrkotal hore cestou, zahraničné auto zastalo, vystúpila z neho rodina. Šofér, zrejme hlava rodiny, fotografoval odušu, vykríkal nadšením cudzie slová, jeho pani sa smiala, deti tancovali na asfalte víťazný tanec, ktorý vymyslel pred tisíckami rokov homo sapiens. Psa potom s krikom zahnali. Bežal, kým vládal, hlboko do lesa, spadol do rokle, lanko sa mu v páde zakosílilo o suchý peň. Visel na lanku, bezmocný, plechovice pod ním, z potôčka, celkom dolu natekala pomaly vodička do prázdnej bandasky... Našiel ho obeseného lesný robotník, zišiel úšustom k rieke, napiť sa vody. Psíka vyslobodil. Oživil ho. Dal sa mu napiť z dlane. Od tých čias psík žije s ním. Keď počuje zvuk hocijakej plechovice, schová sa, zalezie; keď vidí školákov, brechá; keď uvidí nejakú starenu, odtrhne jej z dlhej sukne kus látky. Alebo ju uhryzne. Včera zahryzol do stareckej nohy pani Adelky B. Nebola to noha. Boli to hrubé punčocháče, hoci bolo poludnie a na teplomeri osemnásť stupňov. Pes Pocem (tak ho volali) odprskol, kýchlo sa mu; hrdo vykračoval hore cestou... Z reproduktorov rozhlasu znela stupídna pesnička: Mestečko moje, mestečko krásne...