Viacerí, aj T. H. Florin, sme v tomto výbore boli noví, vybraní z okresných orgánov a zložiek. Za desať rokov sme sa nespočetne veľakrát stretli, vždy bol veselý, vľúdny, zdvorilý, obetavý, zapálený pre spoločenské veci a pre kultúru. Florin vždy reagoval na každý pozdrav, na menší, či väčší rozhovor, nikdy nebol nervózny, odmeraný, či podráždený. Sršal z neho zdravý optimizmus a bol nesmierne rád, keď sa vtedy veľmi preferovaná literárna súťaž úspešne skončila. On sám sa o úspechy Hviezdoslavovho Kubína veľmi zaslúžil.
Dolný Kubín, jedno z najmenších, ale i značne zaostalých okresných miest, sa vďaka prudkému rozvoju, modernizácii, skrášľovaniu a nepochybne i vďaka každoročným prehliadkam v poézii stále úspešnejšie predieralo do povedomia kultúrnej verejnosti Slovenska.
Florin bol vždy nielen pri zásadných otázkach, ale i pri drobnostiach, ktoré pri konečných výsledkoch Hviezdoslavovho Kubína neboli zanedbateľné. Bol to práve on, jeho nesmierna obetavosť, jeho až chorobné puntičkárstvo, jeho strhujúci príklad čo každoročné septembrové dni stávali sa sviatočnými.
Sveta skúsený diplomat, obeť totalitného režimu, majster pera, literárny aktivista, zanietený osvetár vynikal najmä ako človek. Milan Kleň vo Florinovej životnej púti nachádza akoby protiklady a rozpornosti, striedanie biedy s veľkosťou lásky a nenávisti, samoty a spoločenského virvaru. Pripúšťam, že v posledných rokoch života a práce v Dolnom Kubíne prežíval finančnú biedu, ale jeho duchovné bohatstvo bolo nevyčísliteľné. Rovnako i jeho láska k ľuďom, k rodnému kraju, k literatúre a umeniu bola veľká.
Vo Florinovej duši nebolo nenávisti. Nenadával ani na tých, čo ho väznili, ani na tých, ktorí ním pohŕdali a vyhýbali sa mu vtedy, keď sa opäť pritúlil ku rodnej hrudi. Na Vladimíra Klementisa spomínal s úctou a obdivom a k ostatným veciam, najmä k jeho väzneniu, sa jednoducho nevyjadroval. Dokonca ani na vlastnú sestru nezanevrel, hoci táto ho tiež ignorovala. T. H. Florin bol predovšetkým človek, milý, zdvorilý, vtipný a zábavný v každom čase. Vždy dával viac, ako dostával. A keď aj dostal, veľmi sa z toho radoval a nekonečne ďakoval. Najviac sa tešil sobotňajším večerom, striedavo u nás a u Sikovcov. Vždy mu veľmi chutila vianočná kapustnica, či bryndzové halušky. Tzv. domáce kávičkovanie bolo to najmenšie v našich vzťahoch. Oveľa vzácnejšie a hodnotnejšie boli vzájomné diskusie v malom byte pri cintoríne, alebo počas prechádzok Alejkou.
Na tie chvíle a najmä úprimné a srdečné rozhovory, na T. H. Florina sa nedá zabudnúť.
